Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 27/11/2012, 23:28  Předmět:  Španielska občianska vojna 7. Odpovědět s citátemDolůNahoru

Predchádzajúce roky a mnohé bitky naučili povstalecké vedenie jednej dôležitej skutočnosti – vojna sa musí viesť iným spôsobom. Už nestačia malé klíny, treba zabezpečiť široký prielom, ktorý sa neskončí alebo ktorý bude odrazený republikánmi. Je treba nasadiť masívne počty ludí ale aj techniky. O tú sa postarali talianski a nemeckí spojenci. Preto v januári a februári 1938 pristáli v povstaleckých prístavoch zásoby, ktoré by sa dali naskladať do 1600 železničných vagónov.
V marci sa dodávky ešte zvýšili.
Plán bol jasný – SZ časť Španielska, južne od rieky Ebro zažije rýchly prienik povstalcov, ktorý sa zastaví až pri Stredozemnom mori. Republikáni mali v tomto úseku slabé jednotky, preto sa neočakávali žiadne výraznejšie komplikácie.
9. marca 1938 sa teda rozpútal nerovný boj. 24 divízií, 250 tisíc vojakov, takmer 2 tisíc hlavní diel, 250 tankov a 700 lietadiel vyrazilo dopredu na 80 km úseku fronty južne od Ebra. V zostave povstalcov bojovali aj Maročania a navarrské divízie teraz už generála Yagüeho či talianske motorizované jednotky generála Bertiho. Ako už bolo zvykom, ako prví utekali z republikánskej obrany anarchisti. Ako poslední interbrigadisti. Boje boli ako bolo zvykom tvrdé a kruté. Interbrigadisti vedeli, že ústup pre nich bude znamenať koniec preto bojovali o každý meter zeme, čo potvrdili aj sami povstalci. V bojoch sa vyznamenala napríklad aj 129. Medzinárodná brigáda zložená z dvoch čs. práporov a jedného juhoslávskeho.
12. marca 1938 už povstalci postúpili asi 50 km ďalej do vnútrozemia. Prekročili rieku Ebro. Tento postup oprávnene vystrašil Barcelonu, kde sa pomaly schylovalo k panike. K oprávnenej panike.
Po sérii demonštrácií a manifestácií či politických prejavov zažilo mesto sériu náletov talianského letectva. Niekoľko dní po sebe padali na toto katalánske mesto bomby, ktoré zranili a zabili stovky ludí. Ľud to však nezlomilo, politikov áno. Tí vedeli aká je realita, že nemajú ako čeliť týmto nepriatelským strojom na smrť. Ich dodávky stíhačiek zo ZSSR boli vo francúzskych prístavoch, ktoré nemali opustiť. Premiér Negrín musel konať. Nasadol do lietadla v Paríži dohodol kompromisy a hlavne to, že Francúzsko povolí presun určitého množstva zbraní Španielskej republike, ktorá bojovala o svoju existenciu.
Presuňme sa však späť na frontu, kde sa diali rozhodujúce veci.
16. marca po sérii úspechov a postupov začali povstalci druhú časť svojej jarnej ofenzívy. Boje na aragonskej fronte opäť prepukli naplno. Boje sa preniesli do oblasti medzi Zaragozou a Huescou, ktoré povstalci dobili na prelome leta a jesene roku 1937. Republikáni nemali šancu a 25. marca už povstalci stáli pri meste Fraga, patriace už do Katalánska. Do 19. apríla 1938 sa povstalci ustálili takmer na hraniciach Katalánska, ktoré bolo odrezané od zvyšku Španielska. 15. apríla totižto dobili povstalci Vinarós na pobreží Stredozemného mora. Povstalci uspeli aj na aragónskej fronte a čakali na záverečný postup do srdca Katalánska. Republikánske územie sa zmenšilo na severnú provinciu Katalánska, strednú a južnú provinciu – Madrid, Valencia, Murcia, Albacete či Alicante. Jarná ofenzíva povstalcov spôsobila zmenšenie republikánskej armády až o 30% pôvodného stavu, stratu množstva materiálu a zbraní. Ale aj povstalci platili za úspechy. 45 tisíc mŕtvych a zranených bolo vysokým číslom, ktoré si však povstalci mohli dovoliť. Mali za sebou podporu dvoch európskych veľmocí, ktoré ignorovali embargo o dovoze zbraní. To sa nedalo povedať o podpore Republikánov, ktorí museli o každú zbraň a náboj doslova žobrať.
Vinarós, ktorý teraz ležal v rukách povstalcov sa nachádzal na polceste medzi Barcelonou na severe a Valenciou na juhu. Druhá menovaná metropola sa stala cieľom druhej jarnej ofenzívny povstalcov. 23. apríla začal prielom na juh. Fanatická obrana republikánov však na tomto úseku slávila úspechy. Generál Varela, veliteľ útoku, po pár dňoch žiadal Franca o posily. Ani úderné zoskupenie Galicia či úderné dve pešie a jazdecká divízia generála Valiňa nepostúpila ďalej. Republikáni boli v defenzíve, ktorá sa ukázala ako účinná. No na protiútok sily už neostali. Spojenie medzi Barcelonou a Valenciou zabezpečovala španielska republikánska ponorka a nič nenasvedčovalo tomu, že sa to v blízkej budúcnosti zmení.
Situácia na bojisku sa upokojila a stabilizovala, väčšie boje prebiehali na politických rovinách v obidvoch bojujúcich vládach. Premiér Juan Negrín zostavil so svojim kabinetom 13 bodovú Chartu vlády Španielskej republiky o vojenských cieloch. Dokument sa vyjadroval k takým veciam ako napr. zachovať nezávislosť a celistvosť Španielska, aby zahraniční interventi opustili územie Španielska, udržať charaker ludovej republiky s demokratickými princípmi alebo vyhlásiť všeobecnú amnestiu na tých, ktorí budú mať záujem podielať sa na obnove a rozvoji krajiny.
Na druhej strane povstalecký štáb zase raz upadol do zlej nálady. Húževnatý odpor na ceste do Valencie spôsobil Francovi opäť raz vrásky na čele. Iba pred nedávnom vyjadril vďaku nemeckému velvyslancovi Eberhartovi von Stohrerovi za nasadenie Legie Kondor, ktorú už Španielsko nebude potrebovať. Nemci s tým najprv nesúhlasili, lebo do tohto zboru naliali už vela peňazí. Po neúspechoch pri postupe na Valenciu však Franco pochopil, že prítomnosť tejto jednotky je nevyhnutná pre jeho konečný úspech vo vojne. Prečo zrazu spravil takú otočku o 180°? Inu podla mňa z čistej arogancie a vypočítavosti. Myslel si, že republikáni sú už zlomení a preto ho prekvapil účinný odpor. V predchádzajúcich dieloch som písal, že nemecká pomoc bola pre Španielov veľmi drahá a preto španielsky caudillo zrejme úsudil, že takáto drahá pomoc už nie je potrebná. Situácia na fronte mu však ukázala realitu. Navyše Nemcom aj Francovi utekal čas. Nemci potrebovali modernizovať a doplniť svoju výzbroj a to stálo peniaze. Peniaze, ktoré následne musel Franco nejako vrátiť späť, pretože logicky tie budú Nemci po ňom žiadať.
Sice jeho situácia nebola ideálna, stále bola o mnoho o mnoho lepšia než v akej sa nachádzali Republikáni. Navyše tí stratili aj poslednú podporu zo sveta rezolúciou z mája roku 1938. V Ženeve sa vtedy Rada spoločnosti národov uzniesla na rezolúcii Španielska, ktoré navrhlo Rade aby sa kladne vyjadrovala k žiadostiam zákonnej španielskej vlády (napr. žiadosť o zbrane atď). Pro bolo iba ZSSR a Španielsko. Proti rezolúcii hlasovalo Rumunsko, Poľsko, GB a Francúzsko. Hlasovania sa zdržalo Belgicko, Švédsko, Peru, Irán, Ekvádor, Bolívia, Čína a Nový Zéland. Republikánske Španielsko bolo veľmocami a svetom popravené. Toto hralo do karát Francovi a jeho povstalcom.
Prejdime zase na front. Jún 1938. Levantská fronta v horách pri Valencii mala zažiť ďalší nápor povstalcov. Tentokrát smeroval útok na pobrežné mesto Castelló de la Plana, ktoré padlo 16. júna. Hneď po ňom malo nasledovať Sagunt a samotná Valencia. Franco vo svojom hlavnom stane v Burgose presvedčil svojich spojencov o tom, že sa chystá záverečný útok na republiku, presný čas však už radšej prezieravo nestanovil. Taliani a Nemci sa v svetle týchto skutočností rozhodli posilniť svoju prítomnosť v Španielsku novou technikou a novými vojakmi.
Nemecké posilnenie vychádzalo aj z logických záverov ku ktorým došli jeho experty v Španielsku – vojna sa natiahne až do roku 1939 hlavne z dôvodu húževnatého nasadenia „Rudých“ pretože tí bojovali o svoje holé životy , Francovo nasadenia striedavo na bojiskách a striedavo na politických bojiskách (naplno sa nesústredil ani ja jednu vec), ovládnutie Katalánska a Madridu by zabralo veľa času a veľa jednotiek, ktoré by museli nastoliť v týchto oblastiach poriadok s nepriateľmi povstania.
Operácie na Levantskej fronte, na prístupoch do Valencie priebehali podľa plánov. Povstalci chystali ďalšiu ofenzívu v Estremadúre, ktorá mala zničiť 8. Republikánsky armádny zbor a zároveň obsadiť aladénske ortuťové polia, vtedy najväčšie ložiská na svete.
Ich plány však ako bolo zvykom narušila ďalšia republikánska protiofenzíva na oblúku Ebra medzi Mequinenzou na severe a Ampostou na juhu. Front dlhý 50 km. Za plán zodpovedal republikánsky generál Vicente Rojo. Ten mohol do boja nasadiť 7 divízií peších, 3 jazdecké pluky, 7 tankových rôt, 7 rôt obrnených áut a 70 delostreleckých batérií. Proti nim stáli elitné zložky povstaleckého generála Yagüeho marockého zboru v zostave 50. a 105. divízie a jedna brigáda 13. divízie.
25. júla 1938 sa republikánsky vojaci pohli dopredu. Republikánske zoskupenie nieslo názov Eberská armáda a velil jej bývalý člen 5. Pluku generál Juan Modesto. Krátko po polnoci prešli republikáni rieku Ebro. Povstalci boli dokonale prekvapení a zmätení. Podľa neskorších výsluchov zajatcov vraj povstalci považovali tento úsek za pohodový a kludný. Republikáni dokonale využili moment prekvapenia a dokonca zmiatli nepriatelských letcov tým, že cez rieku natiahli improvizované zošité celty a plachty, ktoré zvrchu vyzerali ako mosty. Desiatky „mostov“ na ktoré padali povstalecké bomby, zatiaľčo republikáni postupovali vpred.
Neviem či Republikáni vybrali dátum tejto akcie úmyselne alebo náhodne, ale práve 25. júla bolo 2. výročie povstania. Zároveň sa v tento deň začala najdlhšia a najkrvavejšia bitka celej občianskej vojny v Španielsku.
Franco na túto situáciu reagoval rýchlo – prerušil všetky prebiehajúce operácie proti Republike a stiahol všetky dostupné sily na Ebro, kde postupovali republikáni vpred. Začiatkom augusta prešli republikáni do aktívnej obrany. Na takmer nezmenených pozíciach sa bojovalo celý august a celý september roku 1938. Povstalci zúrivo útočili v presile na opevnených republikánov, najmä na interbrigadistov, ktorí si získali značný rešpekt medzi povstalcami. Tí však útočili najmä frontálne. Ich útoky nemali potrebný nápad a boli takmer všetky identické. Pripomína mi to situáciu Talianov v rokoch prvej svetovej vojny na Piave. Do konca septembra uskutočnili povstalci 5 masívnych útokov, ktoré však vždy prebiehali rovnako – delostrelba a bombardovanie obranných pozícií republikánov, potom útok tankov a pechoty. Ak neuspeli tak znovu delá a lietadlá. Boje dostali statický charakter. Územné zisky boli zanedbatelné, väčšinou sa menili majitelia okolitých kopcov. To však boli primalé úspechy za počty mŕtvych a zranených útočníkov. Navyše republikáni objavili spôsob ako sa vyhnúť povstaleckým delostreleckým a leteckým útokom. Vždy sa stiahli do záložných pozícií a prečkali útoky. Po nich sa následne vrátili späť do svojich pozícií kde už čelili čelným útokom zúfalých povstalcov.
Koncom septembra však nastal nečakaný krok zo strany republikánov sídliacich v Barcelone. Rozhodli sa, že zo svojej zostavy vyradia interbrigadistov, ktorí ich už niekoľkokrát zachránili. Spravili to v dobrej viere toho, že za záujmy Španielskej republiky bude bojovať iba španielska republikánska armáda. Zároveň však apelovali na Spoločnosť národov, ktorá mala vytvoriť komisiu na overovanie ktorá by svetu dokázala, že ich rozhodnutie o stiahnutí nešpanielov sa dodržuje. To dostalo Povstaleckú stranu do situácie na ktorú musela reagovať čo najskôr. Buď odvolá aj ona zahraničných vojakov, buď sa vykašle na republikánsky krok ale môže stratiť tvár vo svete či sa Franco iba navonok prejaví, že koná v dobrej vôli a vnútorne bude konať stále posvojom.
Franco sa rozhodol pre tretiu možnosť a preto oznámil, že posiela domov 10 tisíc talianov. Čo to však bolo proti odhadom asi 300 tisíc ďalších cudzincov v radách Franca ( 150 tisíc talianov, z ktorých bojovalo pravidelne 50 tisíc vojakov, 90 tisíc Maročanov a legionárov, 50 tisíc Nemcov, z ktorých bojovalo pravidelne okolo 20 tisíc). Franco spravil gesto, o ktoré sa však už ani nikto v Európe ani vo svete nezaujímal. Bol koniec septembra 1938 a ČSR bolo stredobodom záujmu.
Poviete si, ako táto situácia súvisí so Španielskom? Vtedy súvisela dosť!
Franco sa bál, že v prípade vypuknutia veľkého európskeho konfliktu sa republikáni automaticky pridajú na stranu FRA a GB čím získajú od týchto štátov pomoc, pretože Franco bude automaticky bojovať po boku Nemecka a Talianska. Franco sa navyše bál, že jeho prístavy zablokuje Royal Navy či Francúzske námorníctvo. Preto už dopredu počítal s tým, že pošle tisíce zajatcov na hranice s FRA a do prístavov aby tu budovali opevnenia. Napokon Mníchovská kríza dopadla ako dopadla z čoho boli smutní Republikáni. Bol 28. október, interbrigadisti spravili svoje posledné slávnostné pochody v Barcelone, Madride a Valencii a už boli preč. Republikáni boli už iba sami za seba.
Dostali sme sa do novembra 1938. Na Ebre sa rozhorali ďalšie boje. Povstalci opäť nasadili do boja drtivú presilu techniky aj vojakov. Všetko čo malo krídla vzlietlo na podporu útoku dvoch povstaleckých zborov – Navarský a Maestrazgo. Všetky delá sa sústredili na úzky úsek fronty v Sierra de Caballs. Republikáni nevydržali a napriek tuhému odporu boli nútení ustupovať. A takéto ústupy pokračovali celý november. 7. novembra padla samotná oblasť Sierra de Caballs. 16. novembra oznámil generál Yagüe, že jeho marocký zbor dobil posledné republikánske miesto na pravom brehu rieky Ebro, čím boli republikáni definitívne zatlačený do pozícií, ktoré mali v noci 25. júla.
Republikáni stratili v bojoch 50 tisíc mŕtvych a zranených. Povstalci straty nikdy nepriznali no nemecký poradca plukovník Xylander odhadol ich straty na 100 tisíc padlých či zranených. Napriek tomu, že republikáni prehrali a v podstate územné zisky nemali žiadne, dokázali znovu prekaziť útočné plány povstalcov, ktoré mali za cieľ dobitie dôležitej Valencie. Vojna sa znovu predĺžila. 4 mesiace bojov znovu znamenali patovú situáciu, priniesli tisíce obetí a iba odvrátili nevyhnutný pád Republiky. Na druhej strane však boje na Ebre ukázali nezlomnosť španielskeho ludu v boji s fašistami a povstalcami.
Posledný mesiac roku 1938 znovu priniesol povstalecké plány na rozhodný frontálny útok. Republikáni sa síce o plánoch na útok dozvedeli, vedeli aj kam a ako útoky pôjdu, no nemali sily na zastavenie tejto obrovskej masy. Povstalci smerovali zničiť a dobiť Katalánsko. Franco vyčlenil na tento postup okolo 300 tisíc vojakov, 250 tankov či 500 lietadiel. A čo republikáni? Generál Modesto mal v podstate holú riť. Jedna puška na troch vojakov, 15 tisíc nováčikov. Mal síce odhadom niečo cez 200 až 300 tisíc bojovníkov, no nemal zbrane.
23. decembra, deň pred už tretími vojnovými Vianocami sa masa povstalcov dala do pohybu. Barcelonu a Katalánsko už nemohlo nič zachrániť.

Mapa z prelomu roku 1938/39:
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/a9/Noviembre_1938.png


  
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

75367 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.1503s ][ Queries: 19 (0.0130s) ][ Debug on ]