Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 26/4/2014, 01:13  Předmět:  Košický vládny program I Odpovědět s citátemDolůNahoru

V prvej časti mojej práce si stručne priblížime aktivitu nášho odboja počas 2. svetovej vojny

1. Postoje odbojového hnutia k riešeniu povojnových politických otázok


Jeseň a zima rokov 1938 a 1939 znamenali zánik demokratickej Československej republiky. Rozpad a zánik republiky však znamenal vznik niečoho iného. Odboja. Domáceho a aj zahraničného. Oba zohrali dôležitú úlohu pri tvorbe Košického vládneho programu, pretože jeho podoba a výsledok vyplynuli z koncepcií a návrhov, ktoré sa formovali v domácom i zahraničnom prostredí. Spoločným nepriateľom čs. odboja doma i v zahraničí bolo Nemecko a jeho domáci spojenci. Aj keď nepriateľ bol jednotný, politické názory a predstavy o povojnovom štátoprávnom usporiadaní boli nejednotné. A to sa týka domáceho aj zahraničného odboja.
Idea obnovy Československa bola spoločná a elementárna pre domáci a aj zahraničný odboj. Oba sa odvolávali na neplatnosť Mníchovskej dohody a právnej kontinuity štátu. Vnútropolitické povojnové usporiadanie pomerov však bolo problematické. Jednotlivé strany mali rozličné predstavy. Kým nekomunistický zahraničný odboj sa striktne držal obnovy Československa z predmníchovskej éry, ten komunistický zahraničný kategoricky odmietal takúto obnovu a presadzoval ideu nových sociálno – triednych poriadkov.


1.1 Zahraničný odboj


Zahraničný československý odboj sa delil na dve skupiny: na nekomunistický a na komunistický. O zahraničnom odboji môžeme hovoriť od jari 1939 v súvislosti s československými zastupiteľskými úradmi, ktoré sa odmietli podriadiť Nemecku a ostali stále verné teraz už neexistujúcej republike. Najvýznamnejšími z nich boli diplomatické úrady v Londýne, Paríži a Varšave.
Oficiálne postavenie niektorých zastupiteľských úradov Československa v zahraničí vytváralo priaznivé predpoklady pre aplikáciu idei štátoprávnej kontinuity Československa. Ich význam spočíval aj v rozsiahlej organizátorskej činnosti, pretože disponovali značnými finančnými prostriedkami. Hoci bola východisková situácia československého odboja v zahraničí priaznivá, nedokázal sa vytvoriť jednotný a stabilný orgán zahraničnej akcie. Príčina by sa dala nájsť v značnej názorovej nekonzistencii československých zahraničných činovníkov. Okrem toho ani vtedajšia medzinárodnopolitická situácia vo svete neprispievala k vytvorenie už spomenutého stabilného a perspektívneho odbojového centra, hoci niekoľko snáh sa uskutočnilo.
Najdôležitejším miestom československých snáh o vytvorenie zahraničnej akcie bola Veľká Británia. V apríli roku 1939 tu vznikol Československý výbor vo Veľkej Británii, na ktorom sa výrazne podieľal československý veľvyslanec v Londýne Jan Masaryk. Tento výbor však nevykazoval významnejšiu činnosť a to z dôvodu nedostatočnej morálne a najmä ekonomickej podpory krajanských organizácií. Okrem toho ani vláda Veľkej Británie nebola nadšená touto československou snahou.
Československý odboj mal jedno zo svojich centier aj v Moskve. Sem poslala Komunistická strana Československa svojich vedúcich zástupcov z obavy pred perzekučnými zásahmi doma. Vytvorilo sa tu Zahraničné byro KSČ pod vedením Klementa Gottwalda. Do konca vojny však toto byro plnilo len akúsi funkciu politickej reprezentácie Československa, teda nie reprezentáciu štátnu. Okrem svojho moskovského mali komunisti svoje byro aj v západnej Európe. Konkrétne vo Francúzsku, ktoré sa po páde Francúzska presunulo do Veľkej Británie. Tí neskôr spolupracovali s londýnskymi nekomunistami.
Najvýraznejšou a vedúcou postavou zahraničného odboja však bol nepochybne Edvard Beneš. Ten po svojej abdikácii z funkcie prezidenta 5. 10. 1938 odišiel do zahraničia, konkrétne do USA, kde absolvoval prednáškové turné. Vystupoval ako súkromná osoba. Svoju nečinnosť v rámci zahraničného odboja výrazne zmenil po 15. 3. 1939. Vtedy začal koncipovať svoje prvé predstavy o potrebe vzniku zahraničnej československej politickej a štátnej reprezentácie. Keď sa v júli roku 1939 Beneš presunul do Veľkej Británie, začal konkretizovať svoje teórie štátoprávnej kontinuity s predmníchovskou ČSR. Ihneď po príchode do Londýna sa postavil do čela čs. nekomunistického odboja. Ten bol v zahraničí rozhodujúcim centrom snáh o znovuobnovenie ČSR. Od konca leta 1939 nekomunistickí predstavitelia odboja vyvíjali významné snahy o vytvorenie a uznanie čs. štátnej reprezentácie v zahraničí.
Vznikla tak myšlienka vytvorenia dočasnej čs. vlády. Táto mala byť vrcholným orgánom zahraničnej akcie, no Beneš zašiel vo svojich plánoch tak ďaleko, že touto vládou chcel ovplyvňovať aj pomery doma. Preto vydal v apríli 1940 Memorandum určené ministerstvu zahraničných vecí V. Británie. Jeho najdôležitejšími bodmi bolo spochybnenie legitimity Háchu a jeho vlády doma, ktorú opísal len ako vykonávateľku príkazov nemeckých okupantov. Tým dal V. Británii účinný protiargument na ich odmietavý postoj uznať prípadnú zahraničný vládu, kvôli existencii protektorátnej vlády v Prahe. Beneš dostal koncom mája 1940 britský súhlas s vytvorením Dočasného štátneho zriadenia československého sídliace vo V. Británii. Tvoril ho prezident, vláda a štátna rada. Miesto vo vláde sa ušlo nielen Čechom, ale aj Slovákom. Súčasťou štátnej rady, teda akéhosi parlamentu boli aj československí londýnski komunisti.
Beneš ako vrcholný predstaviteľ predmníchovskej ČSR bol tvrdým zástancom čechoslovakizmu. Navyše československá štátna reprezentácia v Londýne sa stále hlásila ku štátoprávnej kontinuite s predmníchovským Československom. Vypuknutie SNP v auguste 1944 teda znamenalo čiastočnú zmenu názorov a postojov Beneša k slovenskému domácemu odboju. Slovenské hnutie zapojené do SNP, uvedomujúc si svoje pozíciu, už nemohlo akceptovať niektoré prvky tejto Benešovej teórie a koncepcie. Beneš preto reagoval na slovenské snahy a predstavy SNR tým, že v novembri 1944 vo svojom stanovisku načrtol povojnovú štruktúru štátneho zriadenia. ČSR malo byť tvorené 4 krajinami, systém riadenia štátnej správy nemal byť dualistický ani federalistický, mali existovať tri centrálne orgány: centrálny snem, prezident republiky a vlády republiky. Krajina mala byť decentralizovaná. Okrem toho, Beneš stále trval na existencii jednotného čs. národa, čím však neodsudzoval názor slovenských domácich odbojárov, ktorí hlásali existenciu slovenského, českého a podkarpatskoukrajinského národa. Vznikol však stav, keď Beneš musel rešpektovať vzniknutú pozíciu SNR na Slovensku. Situácia spela k nevyhnutnému kompromisu, ktorý znamenal politický zápas o ďalšom smerovaní českého a slovenského budúceho spoločného štátu, čo sa prejavilo v 4. kapitole Košického vládneho programu.
Okrem riešenia štátoprávnych otázok, ktoré sa neskôr premietli do bodov Košického vládneho programu, riešil Beneš aj otázku povojnového odsunu Nemcov z ČSR. Štáty protihitlerovskej koalície mu dali súhlas s týmto krokom. V septembri 1942 tak urobila Veľká Británia, v júni nasledujúceho roku ZSSR a aj sám prezident USA Roosevelt. Londýnski Čechoslováci zastávali názor, že spolužitie v jednom štáte s občanmi nemeckej národnosti nebude po vojne možné. Nemci ako občania ČSR zradili štát, mier, ľudskosť či ľudstvo a konali proti štátnej celistvosti a suverenite. Pripravovali vyhubenie Čechov a podobne. ČSR bola teda oprávnená žiadať ich odsun aj medzinárodnoprávne. Už vtedy sa plánovalo, že takýmto odsunom budú trpieť nevinní.
Beneš sa prejavoval nielen na poli štátoprávnom, ale aj diplomatickom. Svoju zahraničnú orientáciu smeroval čoraz častejšie na ZSSR. Veľmi dôležitým míľnikom sa pre čs. štátnu reprezentáciu v Londýne stal 22. 6. 1941 kedy bol napadnutý ZSSR Nemeckom. Dovtedy viac menej neutrálna sovietska diplomacia sa začala prebúdzať a začala nadväzovať kontakty s emigrantskými zahraničnými akciami okolitých štátov. Beneš reagoval na túto sovietsku snahu kladne. Touto spoluprácou sa snažil posilniť postavenie svojej vlády v Londýne. Výsledkom týchto aktivít bolo podpísanie vzájomnej zmluvy medzi ZSSR a čs. vládou 18. 7. 1941. Zmluva mala právny význam. ZSSR a čs. vláda pri koncipovaní zmluvy vychádzali z koncepcie, že ČSR bude obnovená v stave existujúcom pred podpísaním Mníchovskej dohody. Napokon, podpísanie takejto zmluvy znamenalo právne uznanie Dočasného štátneho zriadenia československého ako jediného reprezentanta predmníchovskej čs. štátnosti.
Najdôležitejšou zmluvou vzniknutej na základe československej orientácie na ZSSR však bola Československo-sovietska zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci, podpísanej v roku 1943. Predstavovala dôležitý dokument na upevnenie československého postavenia v zahraničí. Zároveň bola základným kameňom povojnovej zahraničnopolitickej orientácie ČSR na ZSSR, ktorá vychádzala z Košického vládneho programu.
Určitým protipólom nekomunistického čs. zahraničného odboja bol komunistický čs. zahraničný odboj. Zahraniční komunisti predstavovali iba politickú a nie štátnu reprezentáciu. Československí komunisti pod vedením K. Gottwalda v Moskve odmietali Mníchovskú dohodu, odmietali idey čechoslovakizmu i slovenského autoritatívneho režimu. V zahraničnej politike hlásali orientáciu na ZSSR. Ďalším názorovým bodom československých zahraničných komunistov bola idea, že ťažisko odboja malo byť doma a nie v zahraničí. Vedúcu úlohu pripisovali robotníckej triede a komunistickej strane. Československo malo teda byť ľudovým štátom.
Komunistický odboj Československa v zahraničí je ďalej charakteristický svojou úplnou podriadenosťou Moskve a kopírovaním záujmov ZSSR. Kupodivu, aj medzi komunistami existovali mierne názorové nezhody. Jednak to bol oficiálny prúd, moskovský a v opozitu proti nemu tu bol názor, ktorý nebral ohľad na stanovené zásady a hlásal líniu čistého sovietskeho modelu budúceho štátu.
Vypuknutie SNP nemilo prekvapilo aj našich komunistov v Moskve, resp. samotnú Moskvu. Tí museli znovu prehodnotiť svoje postoje k Slovensku podobne ako Beneš. Do roku 1943 náš zahraničný komunistický odboj zastával názor nedeliteľnej ČSR. Od leta 1943 do vypuknutia povstania zase prevažoval názor, že Slováci majú byť rovnoprávnym partnerom Čechov prípadne sa k štátoprávnym otázkam vôbec nevyjadrovali. Komunistov znepokojilo to, že si nebolí istí, kto stojí na čele povstania. Tí museli dokonca prísť priamo z Moskvy upokojiť vedúcich slovenských komunistov a ich eufóriu priamo do Banskej Bystrice. Údajne im prišli nadiktovať ich orientáciu na „samostatnú“ povojnovú ČSR.
Významným míľnikom v činnosti čs. komunistického odboja bol nepochybne december 1943, kedy komunisti prejavili svoju vôľu spolupracovať na obnove spoločného československého štátu. Hoci navonok tento krok potešil Čechoslovákov v Londýne, vnútri mali stále naši demokratickí predstavitelia pochybnosti o skutočných záujmoch čs. komunistov. Nedôvera londýnskych Čechoslovákov voči moskovským vzrástla v lete 1944. Mohli za to najmä vyjadrenia moskovského vysielača „Za slobodné Československo“, ktoré sa viacej sústredilo na hlásanie nacionálne extrémnych nálad na úkor štátoprávnych otázok.
A aké boli vzťahy medzi československými politikmi v Londýne a tými komunistickými v Moskve? Rozporuplné. Beneš a jeho spolupracovníci zastávali zmiešané či navzájom protichodné názory. Londýnsky komunista Václav Nosek však naopak tvrdil, „že jeho moskovskí kolegovia nie sú horší než on, že československí komunisti sú umiernení, nie sú tak radikálni ako ostatní komunisti.“ Tak ako tak, hlavným zdrojom skeptických názorov na čs. moskovských komunistov bola návšteva E. Beneša v Moskve v decembri 1943. Benešovi údajne sám Stalin povedal, aby si dával na čs. komunistov v Moskve pozor a bol obozretný. Takisto aj Benešov pobočník Eduard Táborský svedčil, [/i]„že Stalin mal od čs. komunistov určitý odstup a dištancoval sa od nich.“[/i]. Beneš ďalej dosvedčil, že počas jeho rokovaní neboli Gottwald, Slánsky alebo iný Čechoslováci v Moskve pozvaní na rokovania, vôbec ich Stalin a ani Molotov nespomínali. Londýnske vedenie takisto nemalo kladné pochopenie pre ideu národných výborov, ktoré chcel vytvoriť čs. komunisti po vojne. Podľa Londýna, sa nebezpečne podobali klasickým sovietom vytvorených v ZSSR ešte za Leninovej vlády.


1.2 Domáci odboj


Domáci odboj sa podobne ako zahraničný delil na občiansky (demokratický) a komunistický. Medzi českým odbojom v protektoráte a odbojom na Slovensku bol však jeden veľký rozdiel. Český odboj smeroval vždy k porážke Nemcov, zrušeniu okupácie, likvidácii protektorátu a obnoveniu československej štátnej samostatnosti. Naopak slovenský odboj myšlienku odstránenia režimu zozačiatku svojej činnosti nie vždy spájal s myšlienkou obnovy Československa.
Domáci odboj bol rozdelený na český a slovenský. Český domáci odboj bol charakteristický svojim protinemeckým zameraním. Tieto silné protinemecké nálady sa neskôr odzrkadlili aj v Košickom vládnom programe. K najznámejším odbojovým domácim skupinám patrila Obrana národa, zložená z bývalých i súčasných vojakov a dôstojníkov. Politické ústredie bola skupina zložená z priaznivcov E. Beneša a najsilnejšou českou domácou skupinou bol „Petičný výbor Verní zostaneme“. ktorý bol ľavicovo zameraný. Všetky tieto skupiny spájal spoločný cieľ – porážka Nemcov a obnova štátnej suverenity i slobody svojho národa. Tieto skupiny sa zjednotili až začiatkom roku 1940 keď z troch českých odbojových organizácií vzniká nový útvar s názvom Ústredné vedenie odboja domáceho (ÚVOD) s politickou orientáciou na E. Beneša. ÚVOD bol však v období zvanom Heydrichiáda takmer kompletne zničený nemeckou tajnou políciou čo spôsobilo, že český domáci odboj bol vo viac než nepriaznivom stave. A to sa týkalo aj komunistického odboja. Postupná reaktivizácia odboja nastala v roku 1943. Nasledujúce obdobie obnovy domáceho odboja je v znamení neustálych bojov medzi komunistickými a nekomunistickými odbojármi, o vedúce slovo. Úplné zjednotenie či vytvorenie jedného spoločného orgánu však zlyhalo.
Okrem nekomunistických odbojových organizácii sa v Česku vytvoril aj komunistický odboj. Tesne pred vypuknutím vojny zastávali domáci komunisti ideu celosvetovej socialistickej revolúcie. Príchod 2. svetovej vojny ich názorové myslenie zmenil. Zahraničné byro KSČ v Moskve, ktoré riadilo chod českých komunistov doma, vydalo pokyny, aby komunisti doma zaujali nepriateľské stanovisko voči E. Benešovi a aby práve vypuknutú vojnu vnímali ako vojnu imperialistického charakteru. Výraznú názorovú zmenu českých komunistov znamenal vpád Nemecka do ZSSR v júni 1941. Komunisti začali vyznávať ideu národnooslobodzovacieho zápasu, ktorý sa bude viesť na platforme širokého protifašistického frontu.
Jedným z dôležitých bodov neskoršieho Košického vládneho programu bolo postavenie Slovenska v povojnovom ČSR. Český domáci odboj mal oproti tomu slovenskému jednoznačnú odpoveď na túto otázku. Postavenie Slovenska sa nemalo oproti predvojnovému stavu diametrálne meniť. V tom sa zhodli či už českí komunisti ako aj demokrati. Jedinou výraznou odchýlkou bol názor mladých českých komunistov. Tí, hoci ich hlasy neboli vôbec podstatné a ani sa na ne príliš neprihliadalo, hlásali federatívne usporiadanie povojnového Československa.
Domáci odboj na Slovensku sa začal vytvárať a aktivizovať takmer okamžite po nastolení diktatúry HSĽS 6. 10. 1938. Na rozdiel od českého, nemal slovenský odboj silný protinemecký nacionalizmus. Prevažnú časť slovenského domáceho odboja tvorili demokrati a nekomunisti, ktorí od začiatku až po koniec vojny zaujímali jasné stanovisko rovnako na vnútropolitické, ako aj na zahraničné vojnové otázky. Ich názory a politika sa nemenili v závislosti od zahraničnej vojenskej situácie, či dokonca pokynmi od niekoho.
Do polovice roku 1939 bol občiansky slovenský domáci odboj viac menej neorganizovaný. Až v lete tohto roku sa postupne začali profilovať dve názorové zoskupenia budúceho štátoprávneho usporiadania na území Slovenska. Na jednej strane to bola idea zachovania samostatného Slovenska, kým na druhej strane bolo zastúpenie názoru na obnovu Česko-Slovenska, ale už bez ideí čechoslovakizmu a jedného národa. V nasledujúcom roku 1940 sa občiansky odboj sformoval do niekoľkých nových skupín. Najvýznamnejšími boli Justícia, Demec či Flóra. Domáci občiansky odboj na Slovensku však bol až do roku 1941 iba doplnkom toho zahraničného.
Komunistický odboj na Slovensku podobne ako ten v Česku sprvu vôbec nespolupracoval s tým občianskym. Hoci snahy o zblíženie a spoluprácu prebehli v roku 1940, ideové nezhody a rozdielnosť boli prekážkou pre jednotnosť. Komunisti na Slovensku vo svojom vyhlásení „Ohlas k slovenskému národu“, z marca 1940 hlásali svoje protifašistické zameranie, no aj protibenešovské výpady, ktorým odmietali uznanie československej emigrácie na Západe. Navyše, komunistické predstavy o zjednotení odbojov boli založené na vedúcej úlohe komunistov v odboji a jeho následnú funkciu na zásadách komunistického programu. To bolo pre demokratov neprípustné. Zmenu priniesol podobne ako aj v Česku nemecký vpád do ZSSR. Ozbrojený konflikt medzi týmito krajinami doviedol ku spolupráci slovenský domáci občiansky a komunistický odboj a to na konci roku 1941. Vyvstala potreba vytvorenia spoločného ústredného orgánu. Tak vznikol v marci 1942 trojčlenný Ústredný národnorevolučný výbor. Jeho existencia však bola iba formálna, pretože výbor nereprezentoval politické spektrum a postavenia jednotlivých odbojových skupín.
Ďalším zlomom pre domáci slovenský odboj znamenal rok 1943. Na jeseň tohto roku prebehli zásadné rokovania medzi slovenskými komunistami, členmi V. ústredného výboru KSS a ostatnými občianskymi odbojovými skupinami. Predmetom rokovaní bolo ustanovenie celoslovenského ústredného orgánu odporu. Rokovania boli zdĺhavé. Boli však úspešné, pretože pred Vianocami roku 1943 bola vypracovaná a podpísaná dohoda o spoločnom postupe komunistov a príslušníkov bývalej agrárnej strany na Slovensku. Táto dohoda vstúpila do histórie pod názvom Vianočná dohoda. Dôležitosť tejto dohody spočíva aj v ustanovení programu, ktorý bol prijateľný pre verejnosť. Jej podpísanie okrem iného konštituovalo vrcholný orgán hnutia odporu na Slovensku a to Slovenskú národnú radu. V dohode sa stanovili ciele a úlohy SNR, rovnocenné postavenie Čechov a Slovákov v budúcom štáte či povojnová spolupráca a orientácia na ZSSR. Tieto isté ciele presadzovala SNR aj do Košického vládneho programu.
Jednou z najdôležitejších úloh SNR bolo prevzatie všetkej moci, či už administratívnej, politickej, vojenskej alebo zákonodarnej na Slovensku. Jednotne a ústredne viesť boj slovenského národa za odstránenie mocenského diktátu Nemecka i HSĽS. Za týmto účelom bolo plánované celonárodné ozbrojené povstanie. Hoci Vianočná dohoda predstavovala formálne zjednotenie domáceho slovenského odboja, zjednotila spoločný postup a hlavne ustanovila vrcholný orgán hnutia odporu SNR, neboli v nej zahrnuté všetky názorové a odbojové skupiny.
Otázka povojnového postavenia Slovenska, ktorá bola jedným z hlavných bodov Košického vládneho programu, nebola zodpovedaná jednoznačne, hoci niektoré odpovede by sa dali nájsť vo Vianočnej dohode podpísanej tesne pred Vianocami roku 1943. Tu koncipovaný program bol kompromisom medzi komunistami a demokratmi, kde sa riešili otázky sociálne i národné. Komunisti si presadili budúcu „socialistickú“ revolúciu a nastolenie tzv. ľudovej demokracie. Demokrati si presadili zachovanie súkromného vlastníctva a obnovenie parlamentnej demokracie. Okrem toho, v národných otázkach sa prvýkrát začali významne ozývať slovenské požiadavky pod heslom „Rovný s rovným“. Išlo o to, aby sa Slovensko po vojne znovu začlenilo do ČSR, no to malo byť budované na novej federatívnej či inej voľnejšej štátnej forme. Na tomto sa zhodli ako slovenskí komunisti tak demokrati. Ostatné slovenské domáce odbojové skupiny nemali zjednotené názory. Častokrát práve táto názorová nekonzistentnosť znemožňovala ich bližšiu spoluprácu. Slovenskí nekomunistickí odbojári nemali síce jednotný názor o tom, ako bude povojnové Československo konkrétne usporiadané, no potreba jeho obnovy bolo to, v čom našli spoločnú reč. Komunistický odboj na Slovensku zase sledoval líniu porážku režimu HSĽS spojenú so sociálnou revolúciou. K obnove Československa sa však vyjadrovali len vtedy, keď to spravilo ZSSR. Čiže ako plynula vojna, striedali sa predstavy o obnove ČSR, o samostatnom Slovensku či sovietskom Slovensku.
Aj z týchto českých a slovenských názorových koncepcií domáceho odboja sa potom v marci 1945 koncipoval Košický vládny program.


  
Destroyman
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 28/4/2014, 18:29  Předmět:  Re: Košický vládny program I Odpovědět s citátemDolůNahoru

private_joker napsal:

Václav Nosek však naopak tvrdil, „že jeho moskovskí kolegovia nie sú horší než on.“


Řekl bych, že mluvil pravdu, ne? Wink


  
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

75390 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.3042s ][ Queries: 19 (0.0719s) ][ Debug on ]