Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 8/9/2015, 18:10  Předmět:  Nemeckí vojnoví zajatci III. Odpovědět s citátemDolůNahoru

Do britského zajatia sa až do konca vojny v máji 1945 dostalo okolo 3 a pol milióna nemeckých vojakov. Vo väčšom počte začali Nemci putovať do zajatia až na konci leta roku 1940. Je nutnosťou už na začiatku dodať, že Velká Británia podobne ako USA dodržiavala a uznávala ustanovenia Ženevskej konvecie o zajatcoch, preto nepatrilo britské zajatie k nejakému peklu. No napriek tomu, tak ako Američania alebo Sovieti, aj toto zajatie malo svoje osobitosti.
Procedúra, ktorou si musel prejsť zajatec na začiatku vojny bola nasledovná: Najprv prešiel úradom s názvom Prisoner of war interrogation section, ktorý zajatcov vypočúval a následné informácie zhromažďoval a spracúval. Pre pilotov Luftwaffe existovali takéto vypočúvacie tábory v Cockfosters a v Kensingtone.
Postupom roku 1940 bolo už v britskom zajatí 3594 nemeckých vojakov, takmer všetci to boli zostrelení piloti a námorníci. Onedlho sa to však malo zmeniť. V ovzduší bol stále strach z nemeckej invázie do Británie, tzv. operácia Seelöwe, ktorú napokon ako vieme Hitler neuskutočnil. Paranoidní Briti z obavy, že by nemeckí zajatci mohli na ich území fungovať ako záškodníci a piata kolóna, rozhodli, že svoje tábory presunú do svojich domínií ďaleko od Británie. A možno až tak mimo skutočnosť neboli. Prví Nemci v zajatí vôbec netrpeli pesimizmom. Zajatie brali väčšinou ako nepríjemnú udalosť či len ako dočasný stav. Vraj ak sa uskutoční Seelöwe tak oni budú oslobodení a znovu sa zapoja do boja. Veď bolo leto a jeseň roku 1940 a okovaná nemecká čižma drvila Európu.
Od začiatku roku 1941 až do dňa D sa teda počet nemeckých zajatcov v Británii pohyboval v rozmedzí 200 až 2000 zajatcov. Ostatní boli prevážaní do Kanady, Jamajky, JAR, Iraku či dokonca Austrálie.
Väčší príliv Nemcov do zajatia po leteckej bitke o Britániu prestal. Tento stav trval až do novembra 1941, kedy britské vojská spustili Operáciu Crusader v púšťach severnej Afriky. Rýchly a rozhodný postup Britov znamenal pre mnohých Nemcov smrť, ústup a pre 10000 Nemcov a Talianov zajatie. Johannes Lieberwirth zo 155. pluku na to spomínal:
“Na konci roku 1941 mala moja jednotka postavenie ako zadný voj medzi Sidi Rezegh a Sidi Omar. Tri dni sme boli odrezaní od akéhokoľvek zásobovania a zažili sme viacero tankových útokov. A keď človek zažije tankové útoky, ktoré sa valia cez rady vojakov a zákopov, odvaha ho opustí. To však neplatilo pre veliteľa práporu, ktorý chcel mať bezpodmienečne všetky možné vyznamenania a bojovať až do konca, pravdaže na úkor svojich mužov. Ešte nám vykrikoval rozkazy, ktoré sme však už nemohli splniť. Proti valiacim sa tankom a britským pešiakom – boli tam aj Indovia, sa nedalo vôbec nič robiť. Navyše všetky delá boli vyradené z boja. A čo si tak môžete počať s puškou a bodákom? Major ale stále reval, že tu sa nikto nevzdá a podobne hoci my sme už mávali bielymi vreckovkami a zástavami. Nemalo to zmysel.
Keď sme potom povyliezali z dier a postavení tak s nami Tommíci zaobchádzali dobre. Bol som dva dni bez vody alebo niečoho na pitie a oni nám dali čaj alebo whiskey a príležitostne aj niečo zjesť. Na nákladiakoch nás potom odviezli preč z bojiska do tyla. A tam sme videli masovo zhromaždené zbrane čo mali Angličania. Z toho nám bolo trochu nevolno a mnohí sme si hovorili, že proti týmto tu nebude ľahké vyhrať vojnu!“

Nie každý mal však šťastie na takéto dobré zaobchádzanie. Opačnú situáciu zažil Max Wichter, tiež vojak DAK: “Angličania nás obkľúčili a zajali. Priviedli nás na väčšiu plochu rozdelenú na mnoho klietok. Prosili sme Angličanov o vodu alebo niečo na pitie. Chceli nám dať piť, ale až keď prezradíme našu jednotku. To sme neurobili.“
Tak ako aj inde, aj tu sa zajatci dostali najprv na zhromaždisko aby následne putovali do ďalších táborov ďaleko za frontu. Johannes Lieberwirth na to spomínal: “Prišli sme do provizórneho tábora oploteného ostnatým drôtom neďaleko Tobruku. Bolo to na križovatke ciest, bolo to miesto ktoré bolo ostreľované našim vlastným delostrelectvom. Padlo tam ešte veľa kamarátov. Briti nám potom rozdali modré lístočky vydávané Medzinárodným výborom Červeného kríža. Prostredníctvom týchto lístkov a cez Švajčiarsko sme potom mohli domov poslať správu. Spočiatku nás strážili poľské jednotky v britských službách. Ráno nám rozdávali vodu, bola to morská voda zbavená soli, ktorá nechutila moc dobre. Museli sme nastúpiť a ak sme to nespravili rýchlo, Poliaci nám strieľali do nôh. Pár kamarátov tak zranili. Až raz tak prišiel britský dôstojník aby s tým strieľaním prestali. Napokon nás prepravili na zhrdzavených lodiach z Tobruku do Alexandrie. V podpalubí sme trpeli pekelnými mukami. Boli sme tam zavretí a báli sme sa, že nás potopí niektorá z nemeckých ponoriek, ktoré číhali v okolí Tobruku. V Káhire sme potom prišli na vlakovú stanicu, kde sme otrhaní, unavení a hladní pochodovali mestom. Približne 1000 alebo 1200 ľudí muselo teda pochodovať mestom. A zrazu sme zažili, že Egypťania neprijímali Angličanov a ich dôstojníkov zvlášť dobre. Pozorovali sme, že hádzali kamene nie na nás ale na Britov!“
Angličania teda brali ustanovenia a pravidlá Ženevskej konvencie vážne. Nielenže poskytli zajatcom pomoc poskytnutú Červeným krížom no dokonca uznávali právo zajatcov na útek! Preto sa napríklad vzbura iniciovaná nemeckými dôstojníkmi na lodi, kde sa plavil aj Johannes Lieberwirth neskončila rozsudkami smrti, ktoré hoci boli vyhlásené tak sa neuskutočnili.
Po zajatí sa potom nemecký zajatec zúčastnil doslova cesty okolo sveta. Tak napríklad z Egyptu boli zajatci prepravení do JAR. Odtiaľ putovali do Ria de Janeira do Gibraltaru alebo do New Yorku. Niektorí potom putovali z Ria cez Karibik do Anglicka a na palube napríklad Queen Elizabeth alebo Ile de France sa dostali do Kanady, kde mali stráviť svoje zajatie.
Kanadské zajatecké tábory znamenali pre zajatých Nemcov istú slobodu. Bolo tolerované a vlastne aj zavádzané, aby si správu viedli sami. A nežili si tu vôbec zle! Dôstojníci od Luftwaffe či Kriegsmarine boli už od Anglicka pomerne dobre organizovaní, súdržní a odhodlaní. Úplne prví nemeckí zajatci v Kanade si preto organizovaním hladoviek a vyhrážaním sa Kanaďanom získali isté privilégiá. Mali vlastnú skvelo zásobenú kantínu, získali platne a hudobné nástroje, mohli uskutočňovať súkromné nákupy cez kanadské katalógy a mali aj týždenný žold 20 dolárov. Ulrich Steinhilper, pilot Luftwaffe na to spomínal takto:“Mali sme sa v zajatí velmi dobre, predovšetkým v Kanade. Mali sme svoje kantíny, kde sa dalo kúpiť skoro všetko. Ja som si tam kúpil nohavice, koženú bundu či pulóver. Keď sme si mohli zaplatiť, mali sme piva koľko len sme chceli. Mali sme cigarety značky Lucky Strike, Chesterfield, Camel alebo Player’s Navy Cuts. Boli to značky aké sme nemali ani v Nemecku, tu boli lacné a bol ich prebytok. Keď si pomyslím na biednych ľudí v ruskom zajatí, tak my sme sa mali skvele, nemohli sme si sťažovať. Bol tu však jeden problém – nik z nás nesmel ísť ďalej ako na 700 metrov, čo obkolesovali náš táborový komplex. Dôstojníci podľa Ženevskej konvencie nemuseli pracovať, čo znamenalo, že sa dôstojníci nudili a vyvíjali náhradné aktivity, napríklad plánovanie úteku.“
Povestná nemecká precíznosť zašla tak ďaleko, že v rade starších dôstojníkov vznikol výbor, ktorý hodnotil a koordinoval plány úteku, ktoré mu boli predkladané písomne! Výbor potom vyberal ktorý aký plán, v akom poradí budú plány vybavené a ktorí zajatci budú vybraní na útek. Vyberali sa podľa jazykových znalostí, zdatnosti či svojich príbuzných v USA. USA boli pre nemeckých zajatcov v Kanade vysnívanou krajinou pretože Spojené štáty boli na začiatku roku 1941 ešte stále neutrálne. Kanadské úrady do konca roku 1945 zaznamenali asi 600 pokusov o útek. 15 zajatcov utieklo no iba jeden jediný – pilot Franz von Werra sa cez Ontario, New York, El Paso, Mexiko, Pananu, Rio, Barcelonu a Rím dostal späť do Nemecka, kde bol vyznamenaný a zaradený späť do radov Luftwaffe. Šťastná hviezda nad ním však zhasla 25. októbra 1941 keď sa pre poruchu zrútil do Severného mora.
Pre Nemcov v zajateckých táboroch v Kanade nastala paradoxná situácia. Na jednej strane tu bol pomerne dobrý život a dobrá strava prípadne umožnenie písania listov domov každý mesiac, no na druhej nemecká táborová správa. Na jej čele boli väčšinou presvedčení nacisti, ktorí rozkazovali a riadili bežný život. Nebolo radno im odporovať, v noci mali na vynucovanie poslušnosti k dispozícii policajné družstvá ako aj lynčovú spravodlivosť. Kritické názory ani vybočovanie z radu a z nacistickej ideológie tu bolo nežiaduce.
Znudení a stále nepracujúci zajatci svoju činnosť okrem útekov venovali aj sebazdokolovaniu. Preto sa napríklad v tábore Lethbrigde kde bolo 12 tisíc zajatcov uskutočňovali divadelné predstavenia, boli tu muzikanti, premietali sa tu filmy či dokonca aj nemecké filmy. Zajatci si tu pálili vlastný alkohol zo sušených sliviek či dokonca absolvovali jazykové kurzy u niektorého zo 130 prítomných učiteľov.
Náš starý známy Johannes Lieberwirth na to spomínal:“Nuda predsa ostávala. Jednotvárnosť okolia bola ubíjajúca. Ani jeden strom ani jeden krík, samá rovina a préria. A keď rok čo rok vidíte rovnaké tváre a počúvate rovnaké historky, prirodzene narastá frustrácia.“
Porážka DAK v Afrike znamenala zajatie pre 150 tisíc nemeckých a talianskych vojakov. Briti sa však dohodli s USA, aby prezvali týchto zajatcov, keďže kapacity v Kanade už boli takmer vyčerpané. Tomuto sa teda Briti šikovne vyhli. No deň D znamenal ďalší príliv zajatcov, ktorému sa už nedalo vyhnúť. Kým v marci 1944 bolo v Británii len 2250 zajatcov, väčšinou vysokých dôstojníkov a inými zaujímavými znalosťami, v septembri tu už bolo umiestnených 90 tisíc zajatcov a do konca roku 1944 tu bolo už 144 450 zajatcov. Všetci museli prejsť takzvaným screeningom, kedy po výsluchu boli zajatci zaradený do skupín A,B alebo C. A boli zajatci nepobozkaní nacizmom, B boli politicky indiferentní a C boli nacisti. Do skupiny C boli zaraďovaní automaticky príslušníci SS a výsadkári. Slúžilo to na rozčlenenie zajatcov do jednotlivých táborov, ktoré mali potom príslušný stupeň stráženia. Celkovo Briti zriadili od leta 1944 pre nemeckých zajatcov 1500 veľkých alebo malých satelitných táborov. Mnoho z nich boli bývalé tábory amerických vojakov, ktorí teraz bojovali vo Francúzsku. Tábory boli primerane veľké, boli tu kiná, divadlá, školy, primerane zásobené kantíny a spoločenské centrá. Zajatci boli pravidelne navštevovaní kontrolnou komisiou ČK a Briti dostávali za všetko toto zaobchádzanie dobré vysvedčenia.
Pomery medzi Nemcami boli podobné ako v Kanade – tábory mali pod palcom nacisti, ktorí hoc v menšine tak vládli rukou pevnou. Z času načas sa objavilo bitie a zastrašovanie či dokonca ojedinele až vraždy nepohodlných spoluzajatcov. A takto plynul čas až nastal koniec vojny v máji 1945. V posledných etapách vojny a krátko po nej padlo do britského zajatia asi 1,9 milióna Nemcov, ktorí boli umiestnení v 4 severonemeckých pobrežných internačných oblastiach.

Na záver by som rád spomenul posledné dva fenomény britského zajatia:
1. Masový program reedukácie. Zajatcom už pred skončením vojny púšťali ich britskí páni zábery z koncentračných táborov. Filmy vzbudili rozličné emócie, či už od pocitov viny, hnev a pocitu zneužitia až po pocity nedôvery. Mnohí zajatci považovali tieto zábery za špinavú propagandu, že v skutočnosti sú to zábery z náletov na Nemecko a Drážďany a podobne. Program reedukácie zahŕňal aj činnosť kapitána Herberta Sulzbacha, frankfurtského Žida a bývalého nemeckého dôstojníka, ktorý organizoval výjazdy do divadiel, na zasadnutia mestskej rady a podobne. Jednoducho chcel ukázať Nemcom čo je to demokracia, vzdelať nemeckého občana a ukázať mu alternatívu, ktorú by potom mohol aplikovať doma vo svojej vlasti. Sulzbach stál aj za myšlienkou vydávania novín Die Zeit am Tyne, ktoré boli odlišné v tom, že nepodliehali cenzúre a mohli do nich prispievať sami zajatci. Akokoľvek bol tento britský projekt ambiciózny a perspektívny, našiel si odozvu asi len u 3 % zajatcov. Ďalších 20 % bolo pozitívne naklonených na nejakú politickú zmenu. 30 % vďaka reedukácii priznalo, že svoje zmýšlaniu pokladajú za tolerantnejšie a zvyšných 47 % bolo politicky apatických.

2.Povinná práca a zákaz bratania sa. Na konci roku 1945 bolo v britskom zajatí už 210 000 Nemcov, z ktorých 80% pracovalo či už na obnove miest a obcí alebo v poľnohospodárstve. Briti mali zákaz s Nemcami bratať sa, preto sa s pracujúcimi Nemcami nikto nerozprávali, ani civilisti ani ich britskí strážcovia.

Situácia sa začali meniť v priebehu roku 1946. Počet nemeckých zajatcov rástol závratnou rýchlosťou. Tisíce a tisíce Nemcov prichádzalo do Británie priamo z USA, ktoré takto postupne vyprázdňovali svoje vlastné tábory na úkor VB. Briti toto nerobili, nasadzovali svojich zajatcov na povinné práce, podľa slov ministerského predsedu Attleeho ako súčasť reparácie. Kupodivu britskí civilisti tento názor nezdielali. Držanie Nemcov v zajatí aj takto už vyše rok po vojne ako zbytočnosť, stavali sa čoraz viacej na stranu Nemcov a považovali ich stále trvajúce zajatie za hanbu. A nastala zmena. Približne od zimy 1946 prestal platiť zákaz bratania sa, Nemci stratili status vojnových zajatcov ale akýchsi billettee – poľnohospodárskych pracovníkov ubytovaných v blízkosti svojich pracovných miest Angličania prijali Nemcov za ľudí, rozprávali sa s nimi na ulici, YMCA, kvakeri a iné cirkevné organizácie podávali zajatcom ruku. Dokonca na Vianoce si rodiny mohli pozvať k večeri nemeckého zajatca. Skrátka a jasne, na konci roku 1946 už boli vzťahy medzi Britmi a zajatými Nemcami pokojné. Ako na to spomína zajatec Erwin Grubba? “Neviem si predstaviť, že by sa to bolo stalo aj naopak, keby Hitler vyhral vojnu. Že by boli Nemcom povolili prijať u seba doma anglických zajatcov. Asi sotva!!
Od roku 1947 zajatci mohli u seba nosiť hotovosť, mohli sa v okruhu 5 míl od tábora pohybovať voľne a napokon z ich odevov zmizlo označenie vojnových zajatcov. Britská vláda dokonca povolila sobáše Nemcov s britskými ženami.
Repatriácie sa zajatci dočkali v septembri 1946. Konkrétne 26.9. Británia prepustila zajatcov A skupiny. Od januára 1947 prepúšťali zajatcov B skupiny a chorých a napokon na konci roku 1947 sa cesty domov dočkali aj zajatci zaradení do C skupiny, teda nacisti. Poslední Nemci opustili Britániu 12. júla 1948.

Na záver len dodám, že najhorší údel zažili nemeckí zajatci v táboroch v Egypte. Tu sa dočkali konca vojny okolo 100 000 zajatcov, ktorí tu zažili tvrdú britskú disciplínu, zlé klimatické podmienky, život v stanoch ako aj obmedzenie pohybu, ktoré bolo napokon zrušené vytvorením pracovných skupín.
Tak ako tak, britské zajatie nebolo pre Nemcov vôbec zlým údelom.

Image

Image
Image
Image
Image


  
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

75399 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.3635s ][ Queries: 19 (0.2039s) ][ Debug on ]