Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 23/9/2015, 13:46  Předmět:  Nemeckí vojnoví zajatci IV. Odpovědět s citátemDolůNahoru

Prví Nemci, ktorí sa dostali do amerického zajatia boli námorníci z ponorky U 352, ktorá bola potopená 9. mája 1942 pri pobreží Sev. Karolíny. Z času načas sa k týmto ponorkárom pridávali ďalší námorníci, no skutočný príliv zajatcov nastal až po páde Afrikakorpsu. Washington po dohode s Londýnom prevzal do zajatia v máji 1943 asi 150 tisíc Nemcov a Talianov. Ako som možno spomenul v predchádzajúcich článkoch, Briti už nemali kapacity aby prijali takýto počet zajatcov a preto im dohoda s USA veľmi pomohla.
Nemci však o takejto dohode nemali ani ánung. Medzi bežnými vojakmi kolovali chýry o tom, kam vlastne budú umiestnení. Niektorí si boli istí tým, že to bude Maroko, iný verili, že sa pozrú do Británie a tí najväčší optimisti tipovali USA.

Avšak než sa zajatci dostali do USA, najprv muselo prebehnúť zhromaždenie. Reinhold Pabel na to spomína takto: “Americkí vojaci obľubovali naše odznaky, vyznamenania a hodinky. Americké strážne jednotky asi ešte vôbec nepričuchli k pušnému prachu. Nemali pred nami vôbec rešpekt. S neosobnou rutinou rabovali naše vrecká a obohacovali sa na našom osobnom vlastníctve.“
Po lustrácii sa zajatci ďalej presunuli do zberných a záchytných táborov, ktoré však neboli ničím iným než kusom alžírskej púšte obohnaných ostnatým drôtom. Odtiaľ putovali do hlavných táborov umiestnených buď v Casablance, Orane alebo Marrakéši. Zajatci tu boli zaregistrovaní, bola im poskytnutá zdravotná starostlivosť aby boli následne posadení na lode, predovšetkým na americké Liberty ships, smerujúce do USA. Rüdiger von Wechmar k tomu dodáva: Boli sme časťou konvoja – obrovského konvoja. So svojimi chabými počtárskymi schopnosťami som narátal tak 60 až 80 lodí, medzi nimi jednu lietadlovú, mali aj torpédoborce. Konvoj sa potom po istom čakaní pohol od pobrežia Gibraltáru na Atlantik, smerom do USA.“
Cesta do USA mohla po mori trvať aj tri týždne. Keďže Spojenci si ešte stále mysleli, že v Atlantiku sú prítomné nemecké ponorky, bolo treba aby lode plávali kľukato. Keď si k tomu pridáte vysoké a búrlivé vlny, stiestnené priestory lodí a strach z ponoriek tak nemecký zajatec mal celkom solídnu atrakciu z lunaparku a to zadarmo.

Lode pristávali v New Yorku, Norfolku alebo Bostone. Tu podstúpili Nemci opäť procedúru registrácie, sprchy, odvšivenia, prášok DDT a oblečenie si uniformy. Nemci potom boli potom hnaní ulicami amerických miest, takže sa stávali kuriózne situácie, kedy Nemci pochodovali napríklad ulicami New Yorku pričom ich sledovali domáci obyvatelia, čo bol istotne Hitlerov sen.
Ďalšie prekvapenie na zajatcov čakalo na vlakových staniciach. Američania mali na ich prepravu vyhradené bežné vozne pre civilistov, vnútri pohodlne čalúnené s černochmi ako s obsluhou vo vnútri vozňa. Tí podávali chlebíčky alebo čiernu kávu. Takže mnohým zajatcom sa dostalo luxusu, ktorí roky nezažili.
Ďalej nasledovalo dlhé cestovanie krížom krážom cez štáty USA, končilo sa najmä na juhu. USA vyhradilo pre prípadných zajatcov niekedy na jeseň 1942 prázdne tábory, ktoré boli v ťažkých a chudobných 30tych rokoch vyhradené pre nezamestnaných mladých ľudí na vidieku. A keďže tieto tábory sa nachádzali prevažne na juhu USA, kde boli rozsiahle poľnohospodárske plochy, prví zajatci smerovali práve sem.
Okrem toho americká vláda od januára 1943 stavala nové tábory pre zajacov. Boli to štandartizované tábory pre 2 až 4 tisíc zajatcov, zahŕňali drevené baraky, lazaret, kostol, kuchyňu, sklady ako aj zaradenia na pitnú vodu a na elektrinu a športovisko. Tábor bol obohnaný dvojitým 3 metrovým plotom a rohoch boli strážne veže. USA dodržiavala Ženevskú konvenciu asi najdôslednejšie, pretože strážne jednotky bývali v tábore v rovnakých barakoch ako zajatci.
Američania si dávali veľký pozor na to, kam svoje tábory pre zajatcov umiestnia. Báli sa útekov Hitlerových vojakov a preto boli dve tretiny tábory budované na juhu, ďaleko od veľkých miest a najmä strategických podnikov ako boli napríklad zbrojovky.

A čo organizácia? Dôstojníci žili v iných táboroch než mužstvo, avšak Američania ponechali malé množstvo dôstojníkov v tábore pre mužstvo, aby tu riadili život a teda sami Nemci si určovali život v tábore. Hillmar Hoffmann na to spomína: “Boli sme prekvapení názvami ulíc v tábore – Ulica A. Hitlera, Ulica H. Göringa či Rommelova ulica. Jedlo bolo veľmi bohaté, stravovanie bolo lepšie ako u vlastných rodičov.“
Popravde, strava bola až tak bohatá, že Nemci, Taliani či dokonca Japonci sa na stravu sťažovali – po rokoch v armáde a skromnosti bolo tučné a hojné americké jedlo náročné aj pre zajatcov. Preto americká vláda vydala 1. júla 1944 pokyn, aby sa stravovanie v zajateckých táboroch zmenilo a bolo v súlade s národnými stravovacími zvykmi. Tak sa teda Nemci dočkali svojich klobás, rybacích polievok, bravčových kolien a bravčových más.
Okrem toho existovali v táboroch aj kantíny, kde si zajatec mohol kúpiť zmrzlinu, žuvačky, sladkosti alebo aj pivo. Preto sa nemôžeme diviť, že sami Nemci komentovali svoje americké zajatie ako rekreáciu, keď sa tam kŕmili mäsom a zemiakmi a pivom a zmrzlinami a párkami a zeleninou a to všetko zapili kávou s mliekom. Ani samotná nemecká armáda tomuto nedokázala konkurovať! Vo volnom čase si zajatci v táboroch organizovali orchestre s kúpenými nástrojmi, športové kluby, hrali šachy alebo ping pong, vyrábal sa táborový nábytok, vznikali tu dielne na výrobu nástrojov a náradia. Zajatcom boli organizované aj filmové predstavenia. Keďže v zajatí sa nachádzali rôzny učitelia a profesori, zajatec sa mohol vzdelávať v maturitných kurzoch (výučba angličtiny, francúzštiny, fyziky či latinčiny, dejín umenia...), pripraviť sa na univerzitné prijímačky (chémia, medicína, geológia...), priučiť sa remeslu alebo naučiť sa hrať na hudobný nástroj. Okrem toho zajatec sa povinne musel 2 krát týždenne zúčastňovať na vyučovaní o amerických dejinách. A napokon, Američania dovolili Nemcom vydávať noviny, ktoré neboli cenzurované avšak slúžili na propagáciu USA, jej životného štýlu a demokracii. Mali za úlohu naučiť Nemcov rešpektu k demokracii ako aj vypudiť zo zajatcov idey nacizmu. Filmy o koncentrákoch, prednášky, noviny, politické debaty - to všetko malo prispieť k prevýchove nemeckých zajatcov. Realita prevýchovy bola však taká, že väčšina zajatcov sa zúčastňovala tohto programu zo zištných dôvodov, aby boli poslaní čo najskorej domov a aby si zlepšili spôsob trávenia voľného času.
Nadštandardné podmienky nemeckých zajatcov v USA odzrkadľujú aj štatistiky – z celkového počtu 370 tisíc zajatcov v zajatí zomrelo len 477 osôb.

Na jednej strane tu bol možno až prehnaný luxus no na druhej strane tu bolo povinné pracovné nasadenie pre mužstvo. Dôstojníci pracovať nemuseli, iba ak chceli a poddôstojníci mohli tiež pracovať len ak chceli. A chcelo sa celkovo 45 % zo všetkých poddôstojníkov.
Klasickým zaradením pre nemeckého zajatca bola práca v poľnohospodárstve. Americké poľnohospodárstvo bolo počas vojny v zúfalom stave, chýbali robotníci keďže muži boli nasadení v armáde. Nábory, ktoré americké vláda robila na Jamajke a v Mexiku nestačili, preto museli nastúpiť zajatci. Za deň práce si zajatec zarobil 80 centov, ktoré dostal v podobe poukážky do kantíny. A tak Nemci zbierali napríklad zemiaky, fazuľu, kukuricu alebo pracovali na poliach s cukrovou trstinou. Problém bol pri zbere bavlny – ktorú Nemci nevedeli kvalitne a dobre pozbierať. Problémom bola aj neznalosť jazyka, asi len 15% zajatcov vedelo anglicky, kým na americkom vidieku nemecky nevedel možno nikto.
Na konci novembra pracovalo na amerických poliach 74 tisíc Nemcov, 22 tisíc v amerických lesoch, 4 tisíc v zlievarniach a niekoľko stoviek v amerických kameňolomoch. Bola to klasická win win situácia – Nemci boli radi, že sa nenudili v táboroch, farmári a vláda boli radi, že im polia nestoja a nezarastajú burinou. Hoci platil zákaz bratania sa, nemeckí zajatci spomínajú, ako ich farmári vnímali kladne a niektorých dokonca pozývali na rodinné obedy.
Napriek všetkému, objavili sa aj úteky. Od novembra 1942 do júna 1946 americké úrady zaznamenali 2222 uprchnutých Nemcov. Viac ako polovica z nich bola na slobode jeden deň a niečo málo vyše 10 % bolo na slobode dlhšie než dva týždne. 56 zajatcov bolo pri úteku zastrelených. Trest, ktorý mohol zajatec za útek dostať bol taký, že dostal 30 dní basy o vode a chlebe. Avšak stávalo sa, že po dvoch týždňoch dostal väzeň zase normálnu stravu.
K táborovému životu je nutné spomenúť fakt, ktorý bol známy už z britských zajateckých táborov. Nacisti určovali vo vnútri tábora štruktúru a poriadky. Zajatci z DAK sa poznali už zo zberných táborov v Afrike, mali medzi sebou vytvorenú nejakú hierarchiu a poriadok, ktorý dodržovali aj v USA. Američania sprvu nevyvíjali ani žiadne snahy na narušenie týchto poriadkov. Veď načo aj, nemali žiadne problémy.
Prví zajatci v USA boli teda či už ponorkári a námorníci alebo vojaci z DAK. Väčšina z nich aj v zajatí verila v konečné víťazstvo, nepochybovali o Hitlerovi. Veď prečo aj? V Afrike nebolo žiadne vraždenie civilistov, žiadne SS ani žiadni Židia.
Nacisti preto nestrpeli žiadnu neposlušnosť a odpadlíctvo. To sa trestalo izoláciou či nátlakom. Odpadlík napríklad nedostal v kantíne nápoje alebo sladkosti, v knižniciach mizla kritická literatúra prípadne kritik dostal v noci „po hube“. Cudzie neboli ani náhodné „samovraždy“ ktorých úrady napočítali takmer 80. Z toho nejakých 7 sa americkým úradom podarilo identifikovať ako vraždy.

Okrem odpadlíkov a kritikov režimu mali problém v zajatí aj Nemci zajatí po dni D. Starí zajatci z DAK vnímali týchto zajatcov ako nuly bez spôsobov a odvahy. Komentovali ich ako špinavých a otrhaných komunistov, vďaka ktorým Nemecko prehráva vojnu a sú tu len pre to, že nevedeli lepšie bojovať. Boli to ako keby takí zajatci druhej kategórie, ktorých odsúdili nie Američania ale Nemci samotní.
Popravde, Američania vôbec nevedeli tento problém riešiť. Nemali kvalifikovaní personál na to, aby odhalil takýchto nacistov. Podľa najlepších odhadov, ktoré Američania mali, tipovali v každom jednom tábore 5 až 10 % nacistov, ktorí šikanovali a ovládali ostatných. Stráže však nevedeli slovo nemecky, nevedeli rozpoznať nacistu od obyčajného zajatca a podobne.
Aby aspoň nejako odstrihli týchto nacistov od ostatných nenacistov, rozhodli americké úrady o zriadení antinazi táborov. Avšak ani tieto demokratické tábory neboli žiadnou slávou. V nich totižto prepukli dávne spory medzi komunistami a sociálnymi demokratmi. Paradoxne si teda velitelia táborov viacej pochvalovali nacistické tábory, kde vládol poriadok a disciplína.

A máme tu záver vojny. Prelom rokov 1944/45 znamenal pre nemeckých zajatcov v USA postupný koniec selanky a pohody. Americká verejnosť sa čoraz viacej sťažovala na pohodlie a podmienky vo vnútri zajateckých táborov. Preto sa teraz rozbehol program reedukácie zajatcov, zmenšil sa sortiment v kantínach a dokonca sa obmedzil predaj na civilnom trhu. Verejná mienka bežných Američanov sa ešte zhoršila po presiaknutí informácií o osude amerických zajatcov pri Malmédach či verejne známy útek ponorkárov z tábora Papago Park v Arizone.
Rapídnu zmenu pre nemeckého zajatca v USA znamenal koniec vojny. Američania zaviedli ešte väčšie represie. Znížil sa prídel stravy pre zajatca, velitelia táborov začali ľubovoľne predlžovať pracovnú dobu zajatcov, dôstojníci boli teraz nútení pracovať a ako nové strážne jednotky boli povolaní bývalí americkí zajatci v Nemecku. Prečo tá náhla zmena? Jednoducho, Nemecko prehralo vojnu. Povojnová nálada, zábery z oslobodených koncentrákov, bezpečie vlastných teraz už bývalých amerických zajatcov v Nemecku, verejná mienka – to všetko znamenalo, že USA si mohli dovoliť pritvrdiť. Nemci proste prehrali vojnu tak to mali pocítiť Situácia zašla až tak ďaleko, že sa začali zamestnávatelia sťažovať, že ich nútene nasadení zajatci nezvládajú prácu a majú zlý fyzický stav. Preto USA v septembri 1945 reagovalo tak, že opäť zvýšilo prídel a zlepšilo stravu.
Tak ako v Británii, ani v USA koniec vojny neznamenal prepustenie všetkých zajatcov domov. V letných mesiacoch roku 1945 prepustili Američania domov do Nemecka 50 tisíc zajatcov, väčšinou chorých, zranených, nacistov ktorí odmietali prácu a napokon tých, ktorí ešte neboli začlenení do pracovného kolobehu. Ďalších 178 tisíc zajatcov sa dostalo do Veľkej Británie a do Francúzska, kde mali oficiálne pomáhať pri obnove vojnou zničených miest a krajín. A tu opäť zapracovala verejná mienka – Američania sa sťažovali na novodobú formu otroctva, čo urýchlilo repatriáciu zajatcov domov. Od polovice roku 1946 prebiehala repatriácia rýchlejšie než v predchádzajúcom období, na konci roku 1946 tu bolo v táboroch už iba 31 tisíc zajatcov. Úplne posledný zajatec sa domov z USA dostal 30. júna 1947.

Image

Image

Image

Image

http://i.ebayimg.com/images/i/400769291318-0-1/s-l1000.jpg


  
Destroyman
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 23/9/2015, 18:02  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Koukám, že skvěle pokračuješ Ivo. No a abych jen tak neplácal, myslím, že pár desítek Němců se v USA oženilo, že? Pamatuju si to proto, že i v Puzově Kmotrovi se jeden zajatec (pravda, italský - jak jinak u mafiánů) taky oženil, což pan Kmotr nádherně okomentoval několikastránkovým monologem... Mr. Green


  
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 23/9/2015, 18:32  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Joo niektorí Nemci sa v USA zamilovali a ostali tam. Tak isto aj Makaróni. Ak to pritahnem za vlasy, niektorí možno mali v USA príbuzných tak sa tam možno usadili. Mr. Green
Ale vypichnem príbeh jedného nemeckého zajatca, asi najznámejší: Georg Gärtner utiekol v septembri 1945 zo zajateckého tábora, pretože sa chcel vyhnúť repatriácie domov, keďže jeho domov bol v zóne ovládanej ZSSR. Bol taký úspešný, že FBI po ňom pátrala až do roku 1963 bez nejakého výsledku. Georg bol taký šikovný, že si vybudoval aj úradne novú identitu, najprv na meno George Dennis a potom Dennis Whiles a žil v Kalifornii, v 60tych rokoch sa oženil s Američankou. Gärtner sa potom v roku 1985 prihlásil úradom, chodil na prednášky, písali o ňom noviny a dokonca niekto napísal o jeho živote knihu. Jooo bývalý nemecký zajatec sa stal na chvílkou hviezdou v USA.
Druhým známym prípadom bol Reinhold Pabel, ktorý tiež v septembri 1945 utiekol zo zajateckého tábora v Illionis. Podarilo sa mu dostať do Chicaga, kde pracoval pod menom Phillip Brick a vydával sa za holandského utečenca. Neskôr sa narodil s Američankou, mal dieťa a otvoril si vlastné knihkupectvo. V roku 1953 ho chytila FBI, jeho príbeh pritiahol pozornosť americkej verejnosti. Možno aj jej nátlak a sympatie vyústili do toho, že amerického súdy Pabela neodsúdili, iba mu odporučili dobrovoľne odcestovať. Samozrejme predtým dostal dostatočne dlhý čas na to, aby si stihol podať žiadosť na povolenie na pobyt. V USA ešte žil do roku 1964 až sa napokon odsťahoval do Hamburgu a prekvapivo si tam otvoril kníhkupectvo.
Joo vojna sa dokáže pohrať s osudmi ľudí.


  
jarl
Obergefreiter


Věk: 45
Založen: 29. 11. 2011
Příspěvky: 1005
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic
17715.18 Sigidolar

czechrepublic.gif
PříspěvekZaslal: 24/9/2015, 19:11  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Takže teď už víme jaký osud čekal německé vojáky v britském a americkém zajetí. Je zajímavé, že největší pakárnu si vlastně dělali zajatci sami mezi sebou a jejich věznitelé se k nim chovali snad až zbytečně ohleduplně. Bude ještě nějaké pokračování, a nebo je to už konec?

_________________
Quod licet Iovi, non licet bovi.

Kozoroh Pohlaví:Muž Tygr OfflineOsobní galerie uživatele jarlZobrazit informace o autoroviOdeslat soukromou zprávu
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 24/9/2015, 19:19  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Ešte mám v pláne dokončiť už začatý jeden diel, o zajateckých táboroch na tzv. Rýnskych lúkach, plus niečo málo o francúzskom zajatí.


  
Martas2411
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 24/9/2015, 19:54  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Tak jak to tak čtu,tak oproti Rusku lambáda.Skvělá série


  
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

75391 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.1819s ][ Queries: 19 (0.0313s) ][ Debug on ]