Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 5/10/2015, 22:39  Předmět:  XXV. Odpovědět s citátemDolůNahoru

Ako som sa stal vojakom

V Linzi som prestúpil na menší vlak, ktorý smeroval do hôr v bývalom Rakúsko-českom pohraničí. Tam som sa mal hlásiť vo vojenskej zotavovni, ktorú mi vybavil ešte v Taliansku plukovník Schullmeister. So svojim ešte africkým sakom som vyzeral tu v srdci Európy pomerne nezvyčajne, trochu ako atrakcia.Recepčnej som ukázal papiere podpísané plukovníkom. Poslala ma k šéflekárovi zotavovne. Ten ma privítal, povedal mi niečo o hoteli a napokon mi pridelil samostatnú izbu s balkónom a samostatnou kúpeľňou. Bol som milo prekvapený. Sestrička, ktorá ma odprevadila do izby bola veľmi krásna, zmyselne sa usmievala. Neviem či to mala v popise práce alebo som sa jej fakt páčil. Každopádne som sa rozhodol, to zistiť hneď ako sa tu len ubytujem.
Hotel či teraz po novom zotavovňa bola bývalým hotelom pre prominentných rakúskych pacientov, vraj sem chodili najmä politici a priemyselníci. Po anšluse sa hotel stal majetkom NSDAP, ktorá ho neskôr počas vojny dala k dispozícii armáde. Tá sem posielala svojich dôstojníkov na doliečovanie a odpočinok, no dostať sa sem sa dalo len na zvláštne doporučenie, čo znamenalo, že ste boli buď dobrým patolízalom alebo sme mali skvelé známosti. Neviem do ktorej kategórie som spadal ja.
Moja izba mala balkón situovaný do prenádherne scenérie. Hoci bol takmer koniec septembra, počasie bolo vonku prívetivé. Slnko zapadalo pomerne skoro, už okolo 7mej večer, takže som si naplno užil po dlhej dobe ničím nerušený západ slnka. Prvú noc som chcel odpočívať a nikam neísť. V tichej izbe som sa vrátil vo svojich spomienkach do doby pred vojnou. Zdalo sa mi to, ako keby to bolo dávno. Tak dávno, že od môjho vstupu do armády uplynulo asi storočie.
Detstvo som mal ťažké, vyrastal som v detskom domove a na ulici. Môj otec vraj zomrel v 1. svetovej vojne. Mamu zabila nejaká choroba krátko po skončení vojny, podobne ako mojich dvoch súrodencov, ktorí boli mladší. Ja jediný som to nejakým zázrakom prežil a dostal sa do detského domova. Detstvo som mal zlé, bol som stále hladný a z času načas ma kosili choroby. Nejakým zázrakom som nezomrel a keď som mal 15 rokov, dostal som sa na gymnázium. Jedna zo sestier, ktoré pracovali v domove, sestra Ulrike ma brala ako svojho syna. Mala tak 60 rokov a usmerňovala ma v mojom mladíckom vyčíňaní a nerozmysle. To ona ma nasmerovala na gymnázium. Zmaturoval som a rozmýšlal nad budúcnosťou. Právo bolo lákavé, ale nemal som prostriedky ako sa tam dostať. Preto som hodil univerzitu za hlavu a chcel sa pustiť do sveta, keďže v 18tich rokoch som už musel opustiť bezpečie detského domova. Odišiel som najprv do RAD, pretože ak som chcel vstúpiť do armády, musel som najprv absolvovať polročnú službu v tejto organizácii.
Preto som sa rozhodol, že skúsim spraviť kariéru v armáde. A prečo armáda? Bolo to vtedy v móde. Propaganda pracovala vo vtedajšom Nemecku na plné obrátky. Týždenníky, knihy a noviny ukazovali armádu ako lákavé miesto pre mladých nemeckých mužov. Peniaze na štúdium som nemal, preto som si povedal, že si odslúžim svoje v armáde a keď sa mi potom nebude páčiť, skúsim tú univerzitu.
Plný nadšenia som sa teda dva dni po prepustení zo služby v RAD utekal zapísať do armády. Bol jún 1936. Moja destinácia –20. pešia divízia, 69. peší pluk, dislokácia Hamburg.
Vojna to bola tvrdá, naši slobodníci nás drvili a naháňali deň a noc. Málo spánku, veľa driny a ešte viacej potu. Ale svojim spôsobom mi to nevadilo. Bol som zrejme masochista, ale videl som v tom istú dávku mužnosti a dospelosti. Veril som, že ma to zocelí.
Keď v RAD sme dostali základy streľby, pochodovania a hodu granátom, ako aj istej disciplíne, nebol pre mňa prechod do armády až takým problémom ako pre ostatných. Alkoholu som vtedy ešte neholdoval a veril som ideálom, že Nemecko opäť raz bude na výslní a bude vedúcim štátom Európy. Byť v armáde mi teda až tak nevadilo, stále som si vravel, že tá šikana a tvrdá drina raz skončí. Voľný čas som venoval študovaniu nemeckej histórie, prípadne knihám o taktike a vojenstvu. Ani známka dievčat či nočného života.
Zhruba po 9tich mesiacoch výcviku som bol zavolaný do kancelárie poručíka. Tam mi oznámili, že ak chcem, mohol by som ísť študovať na vojenskú akadémiu a získať hodnosť záložného dôstojníka. Musím povedať, že ma to vtedy prekvapilo. Mal som chuť skúsiť dôstojnícku školu, ale vedel som, že dostať sa tam nie je nič jednoduché. Výhoda dôstojníckej hodnosti pre mňa znamenala nielen vyšší plat, kariérny posun, ale aj fešácku uniformu a istý rešpekt okolia a spoločnosti. Nevýhodou bola služba, kedy namiesto dvoch rokoch bola pre dôstojníkov trojročná služba v armáde. Avšak po vojne by som sa nemusel zúčastňovať rôznych cvičení ani záložnej služby.
Pluk ma teda poslal na dôstojnícku prípravku. Makali sme dvakrát toľko než keby som bol obyčajný vojak. Musel som si osvojovať aj taktiku, ktorú som predtým ako radový pešiak nemal možnosť študovať. Dostal som hodnosť fahnenjunker – gefreiter, čím som nasral množstvo starších slobodníkov a vojakov, ktorí mi zrejme závideli, že ja sa možno o rok stanem poručíkom, kým oni budú mať furt len frčky gefreiterov. Hoci som bol iba dôstojnícky čakateľ, dôstojníci nás brávali so sebou do mesta na spoločenské akcie, medzi meštiacku smotánku. To boli vlastne moje prvé kontakty so spoločnosťou, s tancom, istou etikou a v neposlednom rade aj s alkoholom. Takéto akcie, tanečné krúžky a bankety boli medzi hamburgskou smotánkou pomerne obľúbeným zdrojom ženíchov pre ich nezadané dcéry. Aj ja som sa tak zoznámil s pár slečnami, ktoré ma uviedli do tajov zvádzania, bozkov a v neposlednom rade aj tajov ženského tela. Byť v armáde sa páčilo čoraz viac.
Keď ubehol rok mojej služby v armáde, dostal som hodnosť fahnenjunker – unteroffizier. Dostal som 10 dňovú dovolenku a potom nastúpil do dôstojníckej školy v Hannoveri.
To už bola iná káva. Obrovský a moderný areál, všade čisto. Pôsobilo to tu skoro až mytologicky. Až príliš oficiálne. Avšak ďalej od hlavnej brány bola škola viacej normálna. Bol tu krytý bazén, telocvičňa ako aj tenisové kurty. Neviem ako to vyzeralo na ostatných školách pre dôstojníkov, ale táto hannoverská vyzerala majestátne. Náš výcvik začal prakticky hneď a trval až do Vianoc. V laviciach sme preberali vojenskú taktiku, topografiu, čítanie máp, spoluprácu s Luftwaffe alebo delostrelectvom a v neposlednom rade aj telesnú prípravu. Strávili sme okolo 6 hodín denne v laviciach a 3 hodiny v teréne. Pripravovali nás tak, aby sme po skončení štúdia mohli veliť pešiemu práporu. Práca v teréne ma bavila viac musím priznať. Hoci som mal návyky biflovať sa a učiť sa v lavici z gymnázia, v teréne to bolo zábavnejšie. Niektorí sa sťažovali, že na vypracovanie našich úloh v poli máme málo času a pracujeme pod stresom, no poznámka vyšších dôstojníkov o tom, že takto to v boji chodí umlčala aj tých najväčších hundrošov.
Okrem bojových situácii sme v poli riešili problematiku budovania zátarasov z ostnatého drôtu, ukladania mín, streľbu z ťažších zbraní či ukladania bômb na môst, aby sme ho určite poškodili či hneď zničili. Cez víkendy sme sa v spoločenských miestnostiach učili piť, aby sme si potom nespravili hanbu pri spoločenských akciách. Chodil som aj do tanečnej školy zdokonaliť svoje pohyby. Musel som adekvátne reprezentovať armádu všade, dokonca aj na plese. Veru, život bol pomerne bezstarostný. V zime sme dokonca chodili v rámci tréningu lyžovať.
Na začiatku augusta, presne 2. augusta 1938 som absolvoval dôstojnícku školu. Zo 4 tisíc absolventov dôstojníckych škol v Nemecku som sa umiestnil podľa známok 30ty. Bol som nesmierne rád, tvrdá drina a odriekanie mi pomohlo uspieť vo veľkej konkurencii. Bol som na seba hrdý. Po našom slávnostnom vyradení sa uskutočnila veľká oslava. Potom som si dal ušiť svoju prvú dôstojnícku uniformu.
Hodnosť poručíka som dostal až v septembri, ale to mi nevadilo pretože ešte predtým som mohol nosiť svoju fešácku vychádzkovú uniformu. S tým prišlo aj nové zaradenie, do nového útvaru. Armáda si zmyslela, že ja, nový začínajúci poručík bude svoju službu vlasti plniť v 14. pešom pluku, ktorý patril 5. pešej divízii dislokovanej v Ulme.
Na svoje prvé dôstojnícke zaradenie som sa tešil ako malé dieťa na Vianoce. Mal som 20 rokov a poručícke výložky.


  
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

58193 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.1693s ][ Queries: 19 (0.0288s) ][ Debug on ]