Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 23/1/2012, 21:27  Předmět:  2. čínsko-japonská vojna Odpovědět s citátemDolůNahoru

V tomto článku sa pokúsim priblížiť konflikt, ktorý trval dlhých 8 rokov a existujú názory historikov, že 2. svetová vojna začala práve tu, na tomto bojisku v roku 1937. (pozn. autora – osobne sa prikláňam k názoru, že 2. svetová vojna sa začala v Španielku v roku 1936. No schvaľujem aj názor, že druhá svetová vojna začala v ten moment, kedy skončila tá prvá. Že 20 rokov medzi vojnami bolo len v podstate obdobie príprav na vojnu)
Opäť podotýkam, že som si túto tému vybral preto, že Pacifik je pre bežného Stredoeurópana nepoznané bojisko a príliš ho tu nesledujeme.
2. čínsko – japonská vojna bola najväčší konflikt 20. storočia v Ázii, má podiel 50 % všetkých obetí vojny v Pacifiku ak zahŕňame do vojny v Pacifiku obdobie pred priamou účasťou USA a Spojencov. Trvala presne od 7. júla 1937 do 2. septembra 1945. Čínsko-japonské boje však prakticky začali už v roku 1894, kedy prebehla 1. čínsko-japonská vojna a skončila víťazstvom Japonska. To získalo územia Taiwanu a Kóreu. Navyše v Číne nastal úpadok poslednej vládnucej dynastie čo vyvrcholilo v roku 1912 vyhlásením Čínskej republiky.
Ale ani tým nenastalo obdobie pokoja a mieru.
Keďže sa náhle rozpadlo čínske impérium, centrálna republikánska vláda nedokázala všade nastoliť svoju vládu. V mnohých regiónoch sa objavili samozvaný vládcovia, častokrát podporovaný cudzími či zahraničnými silami. Napr. vládca Mandžuska otvorene spolupracoval s japonskou armádou. V neskorších obdobiach sa proti takýmto samozvancom začali viesť výpravy, napr. Severná výprava z rokov 1926-1928.
Vojenské jednotky Kuomintangu v tejto výprave viedol Čankajšek a neviedol si vôbec zle, jeho vojská uspeli a tak zjednotil krajinu (Hlavný nepriateľ Zhang Zuolin, vládca Mandžuska bol totižto zavraždený Japoncami, lebo vraj už s nimi nespolupracoval dostatočne aktívne. Na jeho miesto dosadili jeho syna, ktorý sa onedlho na japonské lobby a spoluprácu vyprdol a podriadil sa Kuomintangu).
No prvý stret s japonskými jednotkami po dlhšej odmlke sa odohral v roku 1928 v Jinane, v tzv. Jinanskom incidente. Všetko sa však skončilo podpísaním dohody o neútočení atď. Jednoducho diplomatický prúser zo strany Číny kedy za obeť Kuomintangu padli japonskí občania. Japonci to brali ako urážku a plánovali pomstu.
K nepriateľsky naladeným Japoncom proti vládnucemu Kuomintangu je treba pripočítať ďalšieho a neskôr aj veľmi zdatného protivníka – čínskych komunistov. Tých si znepriatelil Kuomintang svojimi praktikami v roku 1927. V apríli toho roku na tisícky protestujúcich robotníkov v Šanghaji vybehli armádne jednotky. Postrielali alebo popravili 400 z nich a ďalších 5 tisíc zmizlo neznámo kam. Začal sa konflikt trvajúci až do roku 1937, do začatia 2. čínsko-japonskej vojny. Počas 1. občianskej vojny zahynulo či bolo zranených zhruba 2 milióny Číňanov. Preskočím nejaké opisovanie tohto konfliktu a pokročím ďalej.
Dostávame sa do doby, kedy sú v móde incidenty medzi Čínou a Japonskom. Incidentmi, to bolo takto diplomaticky nazývané, v skutočnosti to boli regulárne boje a prestrelky.
Všetko začalo Mukdenským incidentom (Japonci si sami podmínovali svoju železnicu, bomba kolajnice len mierne poškodila, vlaku ktorý sa mal vykoľajiť sa nevykoľajil a zodpovednosť za bombu hodili Japonci na Čínu) v septembri 1931, po ktorom Japonci obsadili vojensky Mandžunsko, premenovali ho na Mandžukuo. Dosadili bábkovú vládu a tento štát či protektorát existoval až do roku 1945.
Kuomintang bol na nejaký účinný odpor slabý. Preto požiadali o pomoc Ligu Národov. Bola však už doba politiky appeasementu. Liga národov sa vojensky v Číne angažovať nechcela a jediný krok proti Japonsku bolo jeho vylúčenie z tejto ligy.
Japonsku to bolo vcelku šuma-fuk. Navyše japonci spustili ďalšiu akciu v januári 1932, ktorá dostala pomenovanie Incident 28. januára. Vcelku zcestný názov, keď zhruba za 2 mesiace regulárnych bojov padlo či bolo zranených takmer 20 tisíc vojakov na obidvoch stranách. Krátka vojna skončila na zásah Ligy Národov, ktorá vyslala svojich pozorovateľov do Šanghaja, kde sa viedli hlavné boje. Výsledok bol pre Čínu potupný. Tá musela z mesta stiahnuť svoju armádu, ponechať tu mohli iba políciu. Navyše Japonsko malo povolené mať v okolí mesta určitý počet vojenských jednotiek. Japonci následne obrátili svoje bajonety na Mančukuo, ktoré sa vydali postupne „vyčistiť“ od všetkého protijaponského a škodlivého.
Toto vyčistenie od protijaponských mandžuských jednotiek trvalo až do jari 1941, kedy 9 ročná vojensko-policajná akcia skončila japonským úspechom.
A japonská agresia voči Kuomintangu pokračovala ďalej. Aká to podoba s budúcou situáciou v Európe. Samozvaný svetoví policajti rozdajú cudzie územie len aby sa im nič nestalo a oddialili vojnu. Skutočnosť však bola tá, že nenásytní dobyvatelia ako Nemecko a Japonsko si práveže začalo viac dovoľovať. Preto nikoho neprekvapí, že v januári 1933 až do mája 1933 trvala ďalšia vojna, tentokrát v provinciách pred Veľkým čínskym múrom.
Japonci k takýmto menším vojnám a provokáciám využívali slabosť Kuomintangu, ktorý musel čeliť silnému komunistickému hnutiu a navyše aj samozvaným vládcom zo severných oblastí, ktorí boli šikovne podporovaní japonskými jednotkami výmenou za ich vernosť Japonsku. Japonci získali ďalšiu demilitarizovanú zónu a vedeli, že si na Čínu opäť môžu v budúcnosti dovoliť.
V ďalšom období sa vojenské akcie Japonska voči Číne alebo čínskym jednotkám obmedzili na policajné akcie v Mančukuu, rozvrat vlády Kuomintangu v severných oblastiach, čo sa v polovičke roku 1936 aj podarilo, vznikli tu „nezávislé“ oblasti podporované Japonskom.
Konečne sme sa po tom bilancovaní minulosti dostal k tomu, čo je v nadpise tohto článku. Bohužiaľ bolo nutné zmieniť určité informácie, pretože bez aspoň takéhoto jednoduchého a stručného priblíženia situácie by bolo ťažké dostať sa priamo do problematiky 2. čínsko-japonskej vojny. Dosť bolo omáčok, poďme na to mäso.
Spúšťacím momentom 2. čínsko-japonskej vojny bol incident na moste Marca Pola v Pekingu. Konkrétne 7. júla 1937. Most bol obsadený čínskymi vojskami. Nie je jasné, kto začal strielať ako prvý. Ja by som vsadil peniaze na to, že to boli japonské jednotky. Každopádne sa rozhorel boj pri ktorom padli všetci Číňania. Japonci požadovali, aby im bol dovolený prístup do pevnosti na jednom konci mostu, pretože sa im údajne stratil vojak, ktorého chceli nájsť. Číňania nesúhlasili. Japonci spustili 8. júla paľbu a obsadili most. Ako odvetu sem čínske vojská pritiahli s posilami a Japoncov vyhnali preč.
Bolo podpísané prímerie. Japonci samotní most dobili neskôr až sa naplno rozhoreli boje v už regulárnej vojne v polovici júla.
Čo sprvu vyzeralo ako ďalší incident, po ktorom sklopia čínski nacionalisti uši sa naplno rozhorelo do plnohodnotnej vojny. Japonci postupovali zo svojho Mančukua a mobilizovali asi 200 tisíc vojakov. Postupne obsadzovali východné pobrežia Číny, kde boli hlavne priemyselné alebo iné centrá. Prvá veľká bitka vojny začala v auguste 1937 a skončila v novembri 1937 pádom Šanghaja. Bitka o Šanghaj sa radí k 22 najväčším bitkám celej 2. čínsko-japonskej vojny. Bitka skončila japonským víťazstvom. Hoci boli Japonci silnejší, vyspelejší v zbraniach aj taktike, čínske vojská sa úspešne bránili 3 mesiace, bitka sa odohrával v štýle neskoršej stalingradskej bitky. Čínske straty dosiahli 250 tisíc mŕtvych, tie japonské približne 70 tisíc mŕtvych.
Japoncom sa po dobití Šanghaja otvorila cesta na hlavné mesto Číny, Nanking. Hlavné čínske mesto padlo v decembri 1937 a japonské jednotky sa hneď predviedli. Asi 300 tisíc čínskych civilistov bolo povraždených japonskými puškami, bajonetmi alebo katanmi. Alebo aj kde čím iným. Pri popravách sa blysla napríklad aj 2. sendaiská divízia, ktorá potom takmer skončila svoju púť v džungliach Guadalcanalu.
Zdalo sa, že čínsky Kuomintang má dosť.
No opak bol pravdou. Nové centrum zvyšku Číny Čankajšek presunul do Wuhanu, ktorý Japonci dobili v októbri 1938. Vojna zvoľna a postupne eskalovala. Japonskí generáli, ktorí boli namlsaní úspechmi v doterajšom priebehu vojny stále viac a viac rozširovali dobité územia častokrát aj na úkor toho, čo po nich požadovalo Tokio. Inu, vojenské prúdy vo vláde boli už vtedy veľmi silné.
Navyše Čína sa stále nevzdávala. Čankajšek presunul hlavné mesto do Chongqingu, ďalej do vnútrozemia. Aj tento ťah ukázal, akú taktiku využíval Čankajšek. Stále sa dalo kde ustupovať, čínske vnútrozemie bolo ako keby nekonečné. Japonci sa príliš ďaleko do vnútrozemia nepúšťali. A ani nemuseli. Ovládali pobrežné oblasti, kde boli najdôležitejšie a najväčšie mestá krajiny.
Situácia pre Čínu nebola najlepšia. Japonci spustili koncom roka 1938 a začiatku 1939 letecké údery na civilné obyvateľstvo v mestách, tak ako to neskôr robili napr. aj Nemci pri svojom Blitzkriegu. Na bojovom poli sa však začalo čínskym nacionalistom blýskať na lepšie časy. Začali totižto víťaziť, napr. v bitkách pri Changsha a Guangxi.
V tomto momente by bolo vhodné napísať niečo o zahraničnej podpore čínskych nacionalistov a ich taktike bojov. Čo sa týka zahraničnej pomoci, je dnes bežne k nájdeniu kdeaká fotka či film na ktorých čínski vojaci pobehujú v nemeckých prilbách a československými ZB 26tkami (ktoré potom neskôr rozsievali smrť vo Vietname, v 1. indočínskej vojne pozn. autora). Ale to je len zlomok toho, čo napríklad nacistické Nemecko západ alebo Zssr poslal na pomoc Číne.
Západ bol v tomto smere opatrný. Neochota akokoľvek pomôcť Číne v prvých fázach bojov vyplývala z toho, že západ a aj koloniálne mocnosti počítal s rýchlym pádom Číny. Vedeli si spočítať, alebo skôr chceli sa uistiť v tom, že keď Japonsko dokončí svoje ťaženie tak sa bude na kolonialistov, ktorí im nestáli v ceste pozerať neutrálne alebo priateľsky.
Európania si chceli teda uchovať svoje kolónie a nerobiť problémy Japonsku, na oplátku že Japonsko nebude robiť problémy európskym kolonizátorom.
Za to nacistické Nemecko, to pomáhalo Číne takmer 30 rokov. Jednak to bolo ekonomické pomáhanie a neskôr aj vojenské (napr. výcvik čínskych jednotiek, ktoré boli pomerne kvalitné a cenené). Nemecko prestalo zásobovať Čínu až do roku 1938, kedy sa Hitler rozhodol, že uzavrie dohodu s Japonskom proti ZSSR.
To ZSSR sa pochlapil viac. Jeho pomoc Kuomintangu bola celkovo vo výške 250 mil. dolárov, navyše v radoch Kuomintagu bojovalo asi 3600 poradcov a najmä sovietskych pilotov. Dodám len, že sovietska pomoc bola dobre premyslená. Tým, že budú podporovať Čankajška, udržia japonské jednotky viazané bojmi v Číne namiesto toho, aby Japonsko expandovalo na Sibír. Sovietska pomoc skončila v roku 1941, keď bola podpísaná sovietsko-japonská dohoda o neútočení.
Pomoc zo západu bola o niečo skromnejšia. Západ sa k nejakej aktivite dostal až po Nankingskom masakre a po japonskom útoku na loď USS Panay. Najviac sa činili USA, ktorá Číne poskytla dobrovoľnícky letecký zbor tzv. lietajúcich tigrov, ktorí sa okamžite zapojili do bojov a ich prítomnosť bola cítiť. Na začiatku roku 1938 začali pomaly ale iste ropné, uhoľné alebo oceľové embargá voči Japonsku zo strany USA, Británie a Východnej holandskej Indie.
Teraz by som chcel povedať pár slov k taktike čínskych nacionalistických vojsk v prvej fázi vojny, teda do roku 1941, než Japonsko napadlo USA a postupne aj ďalšie krajiny.
Na úplnom začiatku 2. čínsko-japonskej vojny to nemali číňania vôbec ľahké. Nemali žiadne tanky a obrnené vozidlá, no škoda hovoriť. Navyše ani neboli pripravený na totálnu vojnu. Vládne vojská Kuomintangu mali problémy s komunistami, s ktorými viedli občiansku vojnu.
Číňania si honor západu získali až svojim heroickým nasadením v bitke o Šanghaj.
Čínska taktika bola sprvu postavená na tom, že radšej obetujú územie na úkor času a skonsolidovania síl. Preto ustupovali do takmer nekonečného vnútrozemia. Pri svojich ústupoch volili taktiku „spálenej zeme“ keď ničili napríklad priehrady čím vytvárali masívne záplavy, ktorými chceli zastaviť japonský postup.
Čínska armáda Kuomintangu začala sláviť úspechy až v rokoch 1939 a 1941, jednak aj vďaka podpore cudzích vojakov a pomoci, ale hlavne vďaka lepšej taktike.
Čína sa naučila obklučovacie manévre alebo obchvaty. Takisto rástol počet partizánov, či už organizovaných Kuomintangom alebo Komunistami. Hlavne tí komunistickí sa držali taktiky všetkých zabi, všetko zober a všetko podpáľ. Samozrejme táto taktika smerovala proti Japonsku. A ich operačné pôsobisko bolo najmä v severných provinciách. Straty Japonskej armády narastali. Japonci začínali byť zúfalí. Hoci ovládali velké územia na severe a na východe krajiny, vidiek takmer neovládali. Bolo tu prítomných množstvo partizánov, ktorí sa špecializovali na záškodnícke akcie. Zároveň to je aj obdobie, kedy Japonci spustili masové perzekúcie voči civilistom a začali páchať vojnové zločiny.
Oh počkať na niečo som zabudol. Keď som spomenul ten komunistický a nacionalistický odboj. Aký bol vlastne vzťah medzi Komunistami a Kuomintangom, nedávnymi nepriateľmi?
24. decembra 1936 sa oba prúdy spojili a vytvorili spoločný front proti Japonsku. Spolupráca ako tak trvala takmer 3 roky, do júna 1939, kedy sa spoločný front rozpadol a začali nové boje navzájom medzi sebou. Komunisti totižto získavali podporu širokých más a ich vlastná ozbrojená zložka silnela. Postupne začali narastať ozbrojené konflikty medzi Komunistami a Kuomintangom na územiach, ktoré neovládali japonské jednotky. Nuž, nepochopím túto mentalitu, tieto mocenské boje. Ale trošku mi to pripomína situáciu z Grécka po vojne. A ako tieto strety dopadli? No, sám neviem. Kuomintang mal podla mňa navrch, čínski komunisti sa nejakým väčším ozbrojeným stretom vyhýbali a zamerali sa na šírenie svojho vplyvu medzi roľníkmi, chudobnými masami alebo uskutočňovali rôzne administratívne úkony a znižovanie daní na územiach ktoré ovládali. Samozrejme aj z času na čas zatápali japonským vojakom svojou záškodníckou činnosťou.
A teraz sme sa dostali do fázy, kedy sa Japonsko rozhodlo napadnúť okrem iných aj USA.
A prečo USA zásobovalo Čankajška? No odpoveď je zrejmá. Čínske bojisko viazalo množstvo japonských vojsk, ktoré mohli byť nasadené inde. Navyše, slúžili čínske vojská ako ochrana amerických letísk v Číne, ktoré chceli Američania neskôr využívať na bombardovanie samotného Japonska.
Do Číny začalo prúdiť čoraz viac zásob, najprv po tzv. Barmskej ceste, ktorá však bola v roku 1942 uzavretá. Spojenecké lietadlá teda zhadzovali zásoby v rámci operácie „The Hump – Hrb“ ktorá trvala až do novembra 1945. Okrem toho sa na začiatku roku 1945 otvorila tzv. Ledo road, cez ktorú prúdili zásoby z Indie do Číny. A zrejme to malo význam. Čínske jednotky Kuomintangu úspešne odrazili niekoľko japonských ofenzív v severných provinciách. Navyše, do Čankajškovho štábu bol dosadený americký generál Stilwell, s ktorým údajne nemal dobré vzťahy. Stilwell kritizoval dôstojníkov z Kuomintangu, lebo vraj boli skorumpovaní.
Okrem toho, čínske vojská bojovali proti tým japonským aj v Barme, kde pomáhali Britom udržať japonské vojská čo najďalej od indických hraníc. Okrem toho, Čankajšek podporoval od roku 1942 Gándhiho snahy o indickú samostatnosť, čo nemalo príliš dobrý vplyv na jeho vzťahy s Londýnom.
Ale späť k bojom.
Na apríl 1944 japonské jednotky spustili novú, obrovskú operáciu, ktorá trvala až do decembra 1944. Operácia niesla názov Ichi-Go a znamenala pre Japonsko víťazstvo. Hlavný cieľom bolo dobitie amerických letísk a znovu zabezpečiť a otvoriť pozemnú cestu do Indočíny. Japonci uspeli, cestu otvorili a americké bombardéry a stíhačky sa museli presunúť na letiská na západ, ďalej do vnútrozemia.
Na konci roku prevzali iniciatívu Čínske vojská Kuomintangu. Japonci utrpeli porážku v severnej Barme, číňania prešli na jar 1945 do ofenzívy a získali späť Hunan a Guangxi. Na leto 1945 nový generál v Čankajškovom štábe, generálmajor Wedemeyer (ten nahradil Stilwella) plánoval akciu na znovuzískanie Guangdongu a následne postup cez pobrežie na Šanghaj. No toto sa už nestalo. V auguste začali nad Japonskom pršať atómové bomby, a náhle tu bol koniec vojny. Navyše sa do Mandžukua dostali sovietske vojská, čím sa 2. čínsko-japonská vojna pomaly ale iste skončila. Japonci z Číny začali odchádzať 9. septembra 1945. Čankajšek a jeho Kuomintang si však nemohol oddýchnuť. Jeho jednotky utrpeli v boji za oslobodenie krajiny proti Japonsku značné straty, straty veľa materiálu a trpeli celkovou únavou z dlhej vojny. No bolo to také Pyrhovo víťazstvo Kuomintangu. Stále tu boli komunisti, ktorí sa nechceli len tak vzdať a občianska vojna znovu naplno prepukla. Predbehnem históriu, ako je známe komunisti v občianskej vojne zvíťazili a ďalšie 4 rokov povojnových bojov si vyžiadali takmer 5 miliónov mŕtvych či zranených.
Nacionalistické vedenie Čankajška utieklo na Taiwan.
Tak a dostal som sa na záver. (pozn. autora – samozrejme je to len taký stručný prehlad toho čo sa stalo, dalo by sa o tomto dlhom 8 ročnom konflikte toho veľa popísať ale netrúfam sa pustiť do nejakej dlhej série článkov o tomto konflikte a tejto problematike).
Tak a teraz sa pustím do súčtu strát.
8 rokov, 1 mesiac a 3 dni vojny spôsobili smrť miliónom čínskych vojakov a civilistov. Údajne vo vojne malo podľa niektorých zomrieť až 20 mil. Číňanov a ďalších 15 mil. bolo zranených. Kuomintang mal stratiť 3,2 milióna vojakov a čínski komunisti stratili 500 tisíc vojakov.
Vojna spôsobila, že 95 miliónov ludí sa zo dňa na deň stalo utečencami.
Čo sa týka počtu japonských strát, Japonsko oficiálne priznalo stratu takmer 450 tisíc svojich vojakov. Okolo tohto čísla sa vedú rôzne spory, západní historici sa prikláňajú k tomuto údaju tiež no čínske zdroje udávajú číslo až 1,7 milióna zabitých či zranených Japoncov.




Naposledy upravil private_joker dne 9/3/2012, 01:44, celkově upraveno 2 krát
  
jarl
Obergefreiter


Věk: 45
Založen: 29. 11. 2011
Příspěvky: 1005
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic
17715.18 Sigidolar

czechrepublic.gif
PříspěvekZaslal: 24/1/2012, 20:19  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Pěkný článek o konfliktu, o kerém se u nás moc nepíše. Já osobně souhlasím s názorem, že druhá světová válka začala už v roce 1937 útokem Japonska na Čínu, protože tvdit, že první část této války byla jenom jakýmsi lokálním konfliktem a jako součást druhé světové války se bere jenom část po roce 1941, mi příjde dost podivné. Ale chybí mi tu nějaké obrázky. Nebylo by je možné doplnit?

_________________
Quod licet Iovi, non licet bovi.

Kozoroh Pohlaví:Muž Tygr OfflineOsobní galerie uživatele jarlZobrazit informace o autoroviOdeslat soukromou zprávu
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 24/1/2012, 22:05  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Okay, fotky by som mohol nejaké doplniť:

kapitulujúci Japonci
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/c0/Japanese_Surrender_China_1945.jpg

Sovietsky I-16 s čínskou vlajkou
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f0/Soviet_volunteer.jpg

čínski vojaci
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/a8/Chinese_soldiers_1939.jpg

bitka o Taierzhuang z pohladu čínskych vojakov
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f9/Taierzhuang.jpg

Japonské vojská vstupujúce do Madžuska
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/cb/Mukden_1931_japan_shenyang.jpg

Čankajšek
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/2a/Chiang_Kai-shek_in_full_uniform.jpeg

Incident z 28. januára - čínski vojaci
http://cdn.images.1.ranker.com/node_img/366/1268027/full/1.jpg

"čínsky" panzer I v japonskej dŕžave
http://1.bp.blogspot.com/-iP_2pwenlG8/TsNOYJrfvzI/AAAAAAAAHVM/gN8-Yf-AWCg/s640/Pz.Kpfw.IAusf.A-chinese-tank-captured-by-japanese-001.jpeg

bitka o Šanghaj - číňania
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/b/b6/Shanghai1937KMT_machine_gun_nest.jpg
http://shanghaiist.com/attachments/shanghailaine/battle_of_shanghai.jpg

a posledná, k tomu komentár ani neviem vhodný napísať
http://www.warchat.org/pictures/second_sino-japanese_war.jpg


  
Střelec
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 27/1/2012, 11:01  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Pikantní je, , že na Chalchyn-Golu a u jezera Chasan přišli Japonci prakticky o všechny tanky, co měli na pevnině. Pak nějakou dobu museli válčit bez těžké obrněné techniky. To mohlo taky ovlivnit situaci na ostatních frontách....
V Číně došlo i na výrobu a pokusné nasazení bakteriologických zbraní - Japonci si na ně kdesi v Mandžusku postavili fabriku.
Jinak Číňani vyráběli v licenci stíhačky I-16, ale stihli jen pár kousků, než Japonci dobyli jejich jeskynní fabriku. Proti ruskému standardu jejich výzbroj tvořily dva půlpalcové kulomety v křídlech.


  
Destroyman
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 27/1/2012, 12:50  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Private, ty už jsi zapomněl, jak se sem dávaj obrázky? Surprised


  
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 27/1/2012, 12:53  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

ale nie len sa mi to nechcelo dávať tým klasickým konformným spôsobom Mr. Green


  
Martas2411
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 27/1/2012, 18:35  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Střelec napsal:
Pikantní je, , že na Chalchyn-Golu a u jezera Chasan přišli Japonci prakticky o všechny tanky, co měli na pevnině. Pak nějakou dobu museli válčit bez těžké obrněné techniky. To mohlo taky ovlivnit situaci na ostatních frontách....
V Číně došlo i na výrobu a pokusné nasazení bakteriologických zbraní - Japonci si na ně kdesi v Mandžusku postavili fabriku.
Jinak Číňani vyráběli v licenci stíhačky I-16, ale stihli jen pár kousků, než Japonci dobyli jejich jeskynní fabriku. Proti ruskému standardu jejich výzbroj tvořily dva půlpalcové kulomety v křídlech.


Jo v Číně létali i sovětší dobrovolníci na I 16 a myslím i na I 153 .


  
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 30/1/2012, 00:07  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Střelec napsal:
V Číně došlo i na výrobu a pokusné nasazení bakteriologických zbraní - Japonci si na ně kdesi v Mandžusku postavili fabriku.

áno, napríklad v bitke o Wuhan alebo o Changde japoncom bolo dokázané, že tu použili biologické zbrane, konkrétne sa malo jednať o plyn a neskôr aj nejaký mor zhadzovali z lietadiel v podobe bômb


  
Střelec
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 30/1/2012, 08:42  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Sovětští "dobrovolníci" válčili v Číně odhadem zhruba do jara 1938 )podobně, jako ve Španělsku), pak byli staženi zpět do SSSR a jak to bývalo za Stalina obvyklé, část z nich skončila při čistkách. Do Číny v té době šla standardní sovětská výzbroj - I-16, I-15 bis, I-153, SB-2, ale snad i pár kousků TB-3. Z tanků vím o T-26. Co tam šlo od dělostřelectva nevím, ale čekal bych polní děla model 1902, 1902/30 a nějaké ty houfnice...


  
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

75390 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.1871s ][ Queries: 19 (0.0271s) ][ Debug on ]