Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 19/11/2012, 00:36  Předmět:  Španielska občianska vojna 5. Odpovědět s citátemDolůNahoru

Tri najväčšie mesta nepadli, odolali. Povstalci sa nevzdávali. Veď prečo aj, povstanie môže mať úspech inde a zvyšné metropoly padnú neskôr.
Situácia sa ale nevyvíjala tak, ako to plány predpovedali. Na papieri vždy vyzerá všetko dokonalo. Baskicko nepadlo celé, iba provincia Álava. V Oviedu boli povstalci obklúčení v pevnosti Alcázar. Povstanie nemalo takú podporu aká sa očakávala, veľa civilistov ale aj vojakov bolo ochotných brániť republiku v jej najťažších chvílach.
Veľký úspech však zaznamenal generál de Llano, ktorý ovládol Sevillu. Takmer sa mu to však nepodarilo. Takmer ho zajal veliteľ 6. pešieho pluku plukovník Allanegui. De Llano ho stretol na nádvorí kasární tohto pluku. De Llano nemal zaistenú podporu tejto jednotky. Allanegui mu oznámil, že povstanie nepodporí a jeho jednotka stojí za vládou. De Llano sa nezľakol, pozval plukovníka do kancelárie v budove na nádvorí v kasárniach, že tam si o tom pohovoria. Allanegui nepochopiteľne súhlasil a v kancelárii ho odzbrojili a zajali. De Llano menoval na jeho miesto povstaleckého kapitána a pluk sa pridal k povstaniu. Nechýbalo teda mnoho a generál De Llano by zrejme skončil na popravisku. Namiesto toho padla Sevilla. V meste vládol chaos a vládne jednotky nemali zbrane. Ako posila povstalcom prišli z Maroka 3 roty elitných Maročanov, ktorí budili medzi Guardiou Civil značný rešpekt. 20. júla preto mohol generál De Llano oznámiť rádiom, že Sevilla je „slobodná“.
Onedlho však zasiahla povstalecké vedenie tragédia, keď haváriu lietadla neprežil veliteľ povstania, z exilu sa vracajúci generál José Sanjurjo. Ten bol zahranične uznávanou osobou a mal značné známosti a kontakty v Európe. Ale ani jeho tragická smrť (jeho zrejme preťažené lietadlo spadlo krátko po vzlete) nezastavila povstanie. Ako keby jeho smrť znamenala nový impulz pre povstalcov.
Koncom júla 1936 dobili postupne provincie Galíciu, León, Starú Kastíliu a Navarru. Na juhu ovládali Huelvu, Sevillu a Cádiz. Povstalecké vedenie si uvedomovalo, že je treba rýchlo dobiť Madrid.
Približne v tomto období začali povstalci intenzívne žiadať Nemecko a Taliansko o podporu. Tá sa týka najmä lietadiel, ktoré sa sem začali dovážať loďami alebo sem jednoducho preleteli. Táto pomoc bola všeobecne známa, také verejné tajomstvo. Vedeli to aj európske vlády a preto konali. No ich konanie tomu nijako nezabránilo a v podstate ani nemohlo. Ale o tom som už písal v inom článku. Talianski a potom aj nemeckí piloti sa pohybovali po letiskách v španielskych uniformách a lietadlá mali španielske povstalecké znaky. Aké jednoduché. A nutno povedať, že táto zahraničná letecká pomoc výrazným spôsobom naklonila misky váh na stranu povstalcom. Na druhej strane republikáni boli odkázaní sami na seba. Jedinú veľkú zásielku dostali od Mexičanov, ktorí poslali pušky a náboje. Inak museli brať zo svojich domácich zdrojov. Nič iné im neostávalo.
Kým doteraz sa španielsky ľud a milície dokázali brániť a držali v šachu aj armádne jednotky, letecký príchod marockých vojakov a vojakov cudzineckej légie, tzv. remeselníkov vojny a profesionálov znamenal značné posilnenie povstalcov.
Ako prvá pocítila ich vyčíňanie a vojenské umenie Andalúzia. Na konci júla 1936 ovládala vláda v tejto oblasti jediné väčšie mesto a to Riotinto. Skutočná vojna sa však rozbehla až začiatkom augusta. Dovtedy mali akcie povstalcov charakter skôr trestnej výpravy než vojenskej. Vidiek bol drancovaný Maročanmi a legionármi. Svoje si užilo najmä údolie Guadalquiviro.
Ďalšia padla rozsiahla poľnohospodárska oblasť Estremadura. Tu mala vláda k dispozícii iba málo účinných bŕzd, ktoré by zastavili či porazili Maročanov a legionárov. Slabo vyzbrojené vládne jednotky ustupovali a dostávali na frak. 11. augusta dobili povstalci Méridu, ktorú dobili nedávno jednotky generála Molu. Tým pomohli aj nemecké bombardéry. Pádom Méridy sa spojila severná a južná povstalecká fronta.
Vláda Josého Girala mala väčšinu svojich jednotiek v okolí Madridu, kam sa stiahli. Zvyšok územia bol veľmi slabo bránený. Resp. bol ale nie dosť silne.
15. augusta padol na juhu Badajoz, veľké mesto čeliace obklúčeniu. Mesto bolo niekoľko krát bombardované a ostreľované delami povstalcov. 3 a pol tisíca republikánov nedokázalo zabrániť pádu mesta. Republikáni stratili pozemné spojenie s Portugalskom. Navyše niektorí novinári písali, že v meste bolo povstalcami povraždených až 2 tisíc ludí.
Hoci mali navrch povstalci, ani republikáni nesedeli so založenými rukami len tak pre nič za nič.
10. augusta vyhnali milicionári a vojaci povstalcov z mesta Adamuz a 15. augusta padlo republikánom znovu do rúk mesto Pozoblanka. Útok pokračoval na samotnú Cordóbu, no tú povstalci uhájili.
V nasledujúcich dňoch znovu dobili republikáni ostrovy Ibizu a Formenteru (výsadkové operácie). 16. augusta zaútočili na Mallorcu a dobili Porto Cristo. Talianske lietadlá a posily v podobe Maročanov a legionárov však republikánsky postup naprieč Mallorcou zastavili.
Druhá polovica augusta 1936 bola divoká. Povstalci sa zastavili pred ďalším postupom na línii Cáceres – Mérida – Badajoz. Franco navrhol plán postupu na hlavné mesto. Hlavnú ťarchu postupu mala na svojich pleciach africká armáda plukovníka Yagua. A tá sa vydala na pochod.
22. augusta bol Yaguov postup spomalený republikánskymi dobrovolníkmi z práporu Pedro Rubio. Tvrdé boje sa odohrávali pri mestečku Medellín, kde boli republikáni podporovaní francúzskymi letcami, dobrovolníkmi z jednotky Escadra Espaňa. Povstalci sa museli zastaviť a ošetrovať si svoje rany.
Večer 23. augusta mohol Yague konštatovať, že jeho jednotky za tri dni postupu urazili vzdialenosť nejakých 150 km. Ďalších takmer 150 km to mali do Madridu. Ten sa mal onedlho otriasť v základoch. Opäť.
27. augusta ho bombardovali nemecké stroje Ju-52. Okrem bômb padali aj létaky z výzvou, že vláda má 3 dni na kapituláciu. Inak bude bombardovanie pokračovať. Pochopiteľne s vyššou intenzitou.
A práve v tejto dobe vyplávali na povrch niektoré palčivé otázky týkajúce sa republikánov a ich schopnosti sa efektívne brániť.
Chýbalo jednotné velenie, chýbal jednotný generálny štáb a organizácia jednotiek. Medzi vládnymi jednotkami chýbala koordinácia, pretože krátko po vypuknutí povstania si každá politická strana vytvorila vlastné milície. Samozrejme po tom, čo sa otvorili sklady zbraní.
Milicionári postupovali neohrozene vpred, hnal ich hnev a častokrát túžba po pomste. Ústup bol pre nich neznámy pojem. Dopúšťali sa nezmyselných krutostí voči svojim názorovým oponentom.
Odpor bol častokrát spontánny a milicionári bránili svoje úseky mnohokrát do posledného náboja. To, že ich bolo treba na inom úseku však nebrali do úvahy.
Bolo preto nutné tieto milície zjednotiť a reorganizovať. Proti falangistom a niektorým armádnym jednotkám možno ich sily stačili, no na obzore bol nový a zdatný súper. Ním bola africká armáda generála Franca, ktorú na Madrid viedol plukovník Yague. A to boli iní vojaci.
Organizácia milícií bol však veľký problém. Anarchisti boli už z princípu proti nejakému organizovaniu. Tí verili, že vojna rýchlo skončí a sami anarchisti začnú svoju vlastnú anarchistickú revolúciu. Socialisti zastávali názor, že Španielsko má tradíciu v partizánoch a regulárna armáda je zbytočná. Komunisti zase zastávali názor, že je treba vytvoriť Ľudovú armádu a preto vznikol tzv. Piaty pluk, zložený z dobrovoľníkov a milicionárov. Na konci Júla mal pluk vyše 14 tisíc bojovníkov. A bol to pluk zložený nielen z bojovníkov ale aj rôznych komunistických agitátorov. 50 % bojovníkov boli komunisti, 25% socialistov, 15 % republikáni a zvyšok nestraníci. 90 % mužstva boli roľníci a robotníci. Komunisti preto dávali tento pluk a jeho organizáciu ako vzor ostatným republikánskym jednotkám.
Povstalci sa blížili na Madrid. 28. augusta sa odohrala v údolí rieky Tajo bitka medzi povstalcami a práve Piatym plukom. Krutá bitka však povstalcov nezastavila v postupe.
Posledná prekážka v ceste na Madrid, Talavera de la Reina padla na obed 31. augusta. Svet a novinári predpovedali Madridu pár dní, resp. týždňov.
10. októbra 1936 vydala nová vláda pod vedením socialistu Larga Caballera dekrét o vytvorení Ľudovej armády a o začlenení doterajších milícií do tejto armády. Veľký problém pre armádu však bol predseda vlády a zároveň minister vojny Caballera, ktorý vyznával len útočnú vojnu. Obrana bola podľa neho nedôstojná španielskeho ľudu. Márne sa mu odborníci snažili dostať do hlavy názor na vytvorenie obrannej línie Tajo – Madrid. Márne mu hovorili, že stratégia neznamená frontálny útok alebo obchvat zboku.
Aj v duchu týchto skutočností sa 20. septembra priblížili povstalci už iba na vzdialenosť 70 km od Madridu. Afričania sa nezastavovali, stačili dva dni pochodu.
Lenže!
Aj povstalci mali krízu. Do čela povstania bol po smrti Sanjurja zvolený generál Franco. A ten rozhodol, že nebude riskovať postup na Madrid s odkrytým pravým krídlom. Radšej jeho vojská postúpia z Maquedy na JV do Toleda. V Tolede bola obklúčená povstalecká jednotka v pevnosti Alcázar. O záchranu pevnosti sa snažil už generál Mola (Francov súper o pozíciu veliteľa celého povstania) no neuspel.
27. septembra povstalci dobili Toledo a Franco sa stal hrdinom. O dva dni neskôr bol povstaleckým vedením menovaný za generalissima. Bol najvyšším veliteľom všetkých povstaleckých vojsk, hlavou štátu a mal titul akéhosi vodcu „Caudilla“.
Povstalci sa otočili znovu na sever, na Madrid!
Svetové agentúry chrlili jednu titulku za druhou, všetky sa niesli v duchu blízkeho pádu Madridu a toho, či je toto mesto schopné odolať koncentrovanému útoku zo všetkých strán.
V údolí Tajo vrcholili krvavé boje a v Madride sa zatiaľ organizovala obrana. Vláda na základe svojho dekrétu mala ako základ obrany Madridu v rukách 6 zmiešaných brigád. Väčšina veliteľov brigád slúžila pôvodne v legendárnom Piatom pluku.
Od 15. októbra na základe výnosu predsedu Caballera mali mať tieto brigády na úrovni od roty po pluk až po vyššie jednotky svojich politických delegátov.
A čo situácia v Madride?
Obyčajní ľud sa ozbrojoval a vytváral nové jednotky na obranu mesta. V meste prebiehali rôzne manifestácie na podporu vlády. Koncom októbra dokonca prešli vládne vojská do protiofenzívy a na niektorých miestach prerazili blížiace sa obkľúčenie. Franco však proti nim nasadil lietadlá. Značne preriedené vládne sily boli nútené vrátiť sa späť k Madridu.
Bol koniec októbra 1936 a podľa mnohých vstupovala občianska vojna v Španielsku do poslednej fázy.
Na prístupových cestách k Madridu sa nachádzali najlepšie Francove jednotky, ktoré mal.
Hlavnú ťarchu mala niesť armáda Tajo generála Varelu, cca. 20 tisíc Maročanov, legionárov a elitných španielskych vojakov. Plus delostrelectvo, tanky a nemecké a talianske lietadlá.
Zo SZ sa blížil generál Mola a jeho 45 tisíc mužov. Na druhej strane 300 km obranný kruh Madridu bránilo asi 50 tisíc obrancov, zle vybavených a vycvičených ale odhodlaných.
Siutáciu obrancov okomentoval republikánsky generál Torrado, ktorý povedal, že ako človek slúžiaci celý život v armáde je toho názoru, že Madrid sa nedá ubrániť v súčasnej situácii.
Kupodivu sa tento pesimista dostal do pozície podtajomníka ministra vojny a teda predsedu Caballera. A tento pesimista mal byť hlavným armádnym poradcom pred záchranu Madridu.
Caballera a aj prezident Azana podľahli pesimizmus a porazeneckej nálade. Azana to zdupľoval tým, že presunul svoje sídlo do vzdialenej Barcelony.
Vláda postavila do vedenia vojska dvoch nových mužov. Veliteľom klúčovej armády Stred, na ktorej stála celá obrana Madridu, bol menovaný generál Sebastián Perea Pozas. Za veliteľa mesta Madrid bol menovaný José Menart Miaja. Prvý menovaný mal povesť úspešného a skúseného dôstojníka. Ten druhý mal povesť snaživca no nie príliš úspešného. Títo muži mali zachrániť Madrid.
A konali. Aby nebolo hlavné mesto odrezané od Valencie, 1. republikánska brigáda mala za podpory tankov zaútočiť. 29. októbra vyrazili republikáni do útoku no koordinácia medzi novými sovietskymi tankami a pechotou bola tragická. Prvotný prekvapivý postup republikánov bol však zastavený povstaleckým letectvom. Povstalci zahnali republikánov do pôvodných pozícií. Ich útok hoci neúspešný, vyvodil dva závery pre budúcnosť. Je treba nacvičiť koordináciu vojsk, zdokonaliť výcvik a naučiť vojakov robiť prieskum, pretože prieskum bolo to, čo chýbalo pri republikánskom útoku z 29. októbra.
Druhý záver bol ten, že povstalci upustili od svojho zámeru odrezať Madrid od Valencie.
Teraz sa pokúsim v skratke opísať najdôležitejšie udalosti mesiacov november – december 1936 v bitke o Madrid.
Republikáni vytvorili Výbor obrany do čela ktorého sa postavil podplukovník Vicente Rojo. Ten vydal niekoľko pokynov pre obrancov, v skratke by sa dali zhrnúť do vety “Nevydať nepriateľovi ani kúsok zeme.“ Zároveň sa po celom Madride začali stavať na uliciach barikády.
7. novembra 1936 sa mal uskutočniť rozhodujúci útok na Madrid. Franco sa už dopredu chvástal, že práve v tento deň padne Madrid a on bude mať svoje nové hlavné mesto.
Chvástenie je jedna vec a realita druhá.
Na konci dňa bol jediný úspech povstalcov to, že sa línia posunula síce dopredu, ale klúčové body stále ovládali republikáni. Generál Varela preto vydal nový rozkaz aby povstalci konečne obsadili mosty cez rieku Manzanares, ktorá delila Madrid podobne ako Paríž, Prahu alebo Budapešť. Zároveň postup sa má realizovať v smere Casa de Campo – Francúzsky most – univerzitné mestečko – Západný park.
V tomto období sa do rúk republikánov dostala vec takej hodnoty, že to zrejme slovami neviem opísať. V zničenom tanku našli republikáni kompletné rozkazy a bojový plán povstaleckého generála Varelu. Republikáni mali k dispozícii plány povstalcov a podľa toho sa zariadili. 8. novembra mal začať ďalší finálny útok na Madrid. Lenže povstalci narazili na rozhodný odpor, ktorý im bránil v postupe. Toho istého dňa sa prvýkrát na Španielskej fronte objavili zahraničný dobrovoľníci – 11. medzinárodná brigáda o sile 1900 mužov sa hneď zapojila do obrany mesta. 9. novembra sa stalo niečo nemysliteľné.
Elitní Maročania boli zahnaní preč interbrigadistami. Ani dnes sa im nepodarilo prekročiť rieku Manzanares. A tak to pokračovalo ďalej.
Ďalší veľký útok bol naplánovaný na 15. novembra. Francov štáb si napriek neustálym neúspechom pri prekročení rieky Manzanares nepripúšťal neúspech. Tentokrát to výjde a povstalci vtrhnú do centra. Hoci mali republikáni čiastkové úspechy a ich obrana drží, stále trpia veľkým nepomerom síl a zbraní.
Madrid bol navyše denne bombardovaný.
15. novembra sa teda podaril Maročanom jeden úspech, keď prekročili rieku Manzanares v úseku bránenom anarchistami. Tí ustúpili z bojiska a postup povstalcov sa zastavil až v univerzitnom mestečku.
16. novembra Franco už nedokázal ďalej maskovať hnev z neúspechu. Pýtal sa Varelu, či Madrid padne v blízkych dňoch. Varela oznámil, že to nepripadá v úvahu, že armáda je vyčerpaná a na konci svojich síl.
Franco sa teda rozhodol, v duchu svojho predchádzajúceho vyhlásenia, že Madrid radšej zničí než aby ho nechal v rukách republikánov. A preto od 17. novembra až do 19. novembra začali povstalci systematicky bombardovať španielske hlavné mesto. Bomby padali všade dokonca aj na husto obývané štvrte. Mesto však nestratilo ani kúsok svojej vysokej morálky. Hoci straty boli vysoké, tisíce rodín stratili bývanie a tisíce ludí zomreli či bolo zmrzačených, mesto stále odolávalo. Aj vojaci odolávali. Navyše 21. novembra vyhnali konečne z univerzitného mestečka zdecimovaných Maročanov. Mesto odolalo. Obe strany však boli na konci svojich síl. Ani jedna strana nemohla útočiť. Ako prvý to pochopil veliteľ Výboru obrany podplukovník Rojo a preto čakal čo spraví nepriateľ. A ten spravil to, že odtiahol od Madridu. Franco si musel priznať, že pre tentokrát sa Madrid ubránil a upustil od jeho dobitia. Ale len dočasne. Vraj musí nazhromaždiť vojská a sily potrebné na druhý úder. Preto sa obrátil na svojich spojencov, ktorí mu sľúbili ďalšiu pomoc. Navyše Taliani mu za rôzne nevýhodné záväzky sľúbili pomoc expedičného zboru. Talianske Čierne košele budú však pôsobiť pod samostatným talianskym velením. Do povstaleckého štábu sa dostavil preto optimizmus a začali prípravy na novú ofenzívu, ktorej cieľom bude zase Madrid konkrétne na začiatku roku 1937.
December sa niesol v duchu príprav a odpočinku. Obe strany si lízali rany a zároveň sa pripravovali na novú vlnu bojov. V povstaleckom týle sa formovali nové jednotky, nemci a taliani zoznamovali povstalcov s novými zbraňami. Na druhej strane republikáni stavali nové barikády a obranné línie. Tiež formovali nové jednotky, brigády sa rozrastali na divízie a vznikli aj prvé armádne obranné zbory. V meste prebiehali okrem iného aj komunistické reformy. Napr. pozemková, školská či súdna. Zoštátňoval sa priemysel, obmedzovalo súkromné vlastníctvo.
Predohrou k povstaleckej ofenzíve bol 14. december 1936. Povstalci dobili Boadillu del Monte, ktorá sa pre nich mala stať nástupným priestorom na nový útok. Republikáni na to odpovedali protiofenzívou, ktorá mala za cieľ dobiť Teruel, mesto v Iberskom pohorí, ovládané povstalcami. Útoku sa zúčastnili hlavne interbrigadisti, konkrétne 2 prápory 13. medzinárodnej brigády a jeden prápor tejto brigády v druhom slede útoku. Na krajoch im robili podporu milicionári. Tejto operácie sa zúčastnila aj československá čata z práporu Čapajev. Útok začal 26. decembra a bol úspešný, povstalci boli zahnaní. 27. decembra zaútočili republikáni znovu no bez úspechu. Povstalci dostali posily zo Zaragozy a prebudovali Teruel na pevnosť. Republikáni sa tu zakopali a ďalej sa snažili dobiť toto mesto a jeho okolie.
Nastal koniec roku 1936.

Mapa Španielska na prelome rokov 1936/37:
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/1/12/Map_of_the_Spanish_Civil_War_in_September_1936.png
(modré Republikáni, fialové Povstalci)


  
jarl
Obergefreiter


Věk: 45
Založen: 29. 11. 2011
Příspěvky: 1005
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic
17715.18 Sigidolar

czechrepublic.gif
PříspěvekZaslal: 9/4/2017, 09:50  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

V první fázi španělské občanské války její průběh významně ovlivnili tzv. Karlisté, což byli (a jsou) lidé neuznávající právo vládnoucí linie rodu Bourbonů a za legitimní dědice španělského trůnu pokládají potomky Dona Carlose mladšího bratra španělského krále Ferdinanda VII, jenž neměl mužské potomky, takže po něm na trůn usedla jeho nezletilá dcera Isabela, což Carlos neuznal a prohlásil se králem.

On a jeho potomci se svými stoupenci ve Španělsku v 19. století zahájili tři tzv. karlistické války, a třebaže všechny prohráli, hnutí zůstávalo poměrně silné a jeho vůdci čekali na další příležitost. Karlisté byli bigotní katolíci, španělští nacionalisté a jakožto vyznavači tradičních hodnot se stali odpůrci všech liberální novot, takže vyhlášení republiky a zahájené reformy nesli velmi nelibě, a jakmile armádní velení zahájilo státní převrat hrnuli se do boje na straně nacionalistů. Jejich jednotky se nazývaly requétes a Karlisté si získali pověst odvážných bojovníků, za což zaplatili 6000 mrtvými. Franco se jejich vliv snažil omezit, takže requétes podřídil svým velitelům a vůdce Karlistů prohlásil za zrádce a ten musel odejít do exilu. Po válce se Karlisté očekávaných odměn za své nesporné zásluhy nedočkali a Franco je pokládal za podezřelou formaci, takže se nespokojení Karlisté od něj odvrátili a postupně se zařadili mezi odpůrce jeho režimu.

_________________
Quod licet Iovi, non licet bovi.

Kozoroh Pohlaví:Muž Tygr OfflineOsobní galerie uživatele jarlZobrazit informace o autoroviOdeslat soukromou zprávu
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

75390 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.1567s ][ Queries: 19 (0.0123s) ][ Debug on ]