Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 26/4/2014, 09:44  Předmět:  Košický vládny program III Odpovědět s citátemDolůNahoru

Posledná časť mojej práce je zrejme najdôležitejšou. Praktické dopady ustanovení Košického vládneho programu na povojnový život a najmä právny poriadok ČSR.


3. Dopad Košického vládneho programu na právny poriadok


Prijatie Košického vládneho programu výrazne ovplyvnil politický a ústavný vývoj ČSR. Jeho realizácia bola poznamenaná nárastom vplyvu komunistov, čo sa najvýraznejšie odzrkadlilo pri parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnili 26. mája 1946 a patrili k najdôležitejším udalostiam v povojnovom Československu. Po nich sa naplno prejavil boj medzi komunistami a nekomunistami ako aj medzi Slovákmi a Čechmi, ktorého základy bolo bádať už pri moskovských rokovaniach.


3.1 Vzťah Čechov a Slovákov


Vzájomný vzťah Čechov a Slovákov upravuje 6. kapitola Košického vládneho programu. SNR si udržala na území Slovenska všetku zákonodarnú, vládnu i výkonnú moc aj po prijatí Košického vládneho programu, ktorý obsahoval záväzok vlády Československa, že ústavným zákonom zakotví slovenské národné orgány. Postavenie a právomoc SNR bola originárna a pôvodná, pretože nevychádzala z Ústavy ČSR z roku 1920. SNR mala na území Slovenska neobmedzenú, výlučnú a všeobecnú kompetenciu. Jej výlučné postavenie a právomoc vyplývali z jej povstaleckého statusu. V žiadnom prípade nešlo o zanedbateľné postavenie, keďže SNR vydala okolo 100 nariadení, ktorými formovala štátny a právny systém na Slovensku. To isté si uvedomovali aj české nacionalistické a čechoslovakistické politické kruhy. SNR bola prekážkou pri nastolení starého centralistického modelu vlády v krajine. Preto nastala séria opatrení a dohôd, ktoré postupne okresali postavenie a právomoci SNR. Z tohto hľadiska je významným nariadenie SNR č. 30/1945 Sb. nar. SNR. V ňom bola potvrdená platnosť dekrétov prezidenta Beneša na území Slovenska pod podmienkou, že budú prijaté po dohode s predsedníctvom SNR. Až do prijatia tohto nariadenia dekréty prezidenta, s výnimkou vecí celoštátnej povahy, neplatili na území Slovenska.
Významným dátumom vo vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi je 2. 6. 1945. Vtedy bola medzi SNR a vládou Československa podpísaná 1. pražská dohoda. Dohoda definovala právomoci slovenských orgánov negatívne, kým pozitívnemu vymedzeniu sa dostal pojem „spoločných vecí.“ SNR tieto spoločné veci delegovala na prezidenta Beneša. Ich vymedzenie však bolo príliš široké takže zasahovali takmer do všetkých oblastí spoločenského života. Jedným z dôležitých ustanovení 1. pražskej dohody bol 5. článok. Ten upravil zodpovednosť Zboru povereníkov na Slovensku. Predtým bol Zbor povereníkov zodpovedný len SNR no dohoda stanovila, „že Zbor povereníkov je zodpovedný vláde za výkon dekrétov prezidenta republiky alebo parlamentných zákonov.“ Prijatím tejto dohody nastala nová etapa oslabovania suverénneho postavenia SNR. Jej právomoci a pôsobnosť bola postupne obmedzovaná až jej pôvodne silné postavenie úplne ustúpilo do úzadia pražskému centralizmu.
Na 1. pražskú dohodu nadviazala 2. pražská dohoda. Bola podpísaná 11. 4. 1946. Aj táto dohoda oslabila postavenie slovenských národných orgánov tým, že posilnila právomoci centrálnych orgánov na úkor tých slovenských. Prezidentovi garantovala právo menovať vysokoškolských profesorov, sudcov a štátnych vyšších úradníkov, udeľovať milosť a čs. a slovenské vyznamenania a rády. Slovenské národné orgány mali byť v oblasti normotvornej činnosti podriadené priamo celoštátnym ministerstvám. Najdôležitejším prínosom tejto dohody pre oslabenie postavenia slovenských národných orgánov bolo „ustanovenie celoštátneho orgánu, ktorý mal posudzovať nezrovnalosti medzi právnymi normami prezidenta republiky a nariadeniami vlády na jednej strane a právnymi normami prijatými slovenskými národnými orgánmi.“
Poslednou bola 3. pražská dohoda uzavretá 27. 6. 1946. Podnetom na uzavretie tejto dohody boli výsledky parlamentných volieb v roku 1946. Úspech slovenských demokratov vo voľbách znamenal pre centralistické politické kruhy nebezpečenstvo. Výsledkom poslednej pražskej dohody bola degradácia slovenských národných orgánov. Posilnilo sa centralistické postavenie českej politiky v štáte a povojnový politický a mocenský stav sa približoval k predmníchovskej úrovni štátu. Najdôležitejšími ustanoveniami 3. pražskej dohody bolo „že návrhy právnych noriem, ktorými SNR vykonávala zákonodarnú moc na Slovensku podliehali predbežnému schváleniu čs. vlády. Výkonnú moc na Slovensku rozdelili medzi Zbor povereníkov SNR a vládu, kedy Zbor povereníkov podliehal vláde. Predsedu a jednotlivých členov Zboru povereníkov SNR menovalo Predsedníctvo SNR len po predchádzajúcom schválení vládou. S cieľom zjednotenia právnych poriadkov mala byť zriadená osobitná komisia pri úrade vlády, za účelom preskúmania všetkých právnych predpisov vydaných na Slovensku po oslobodení s možnosťou ich dodatočnej úpravy.“ Tretia pražská dohoda, definitívne znížila právomoci slovenských národných inštitúcií, SNR, Zboru povereníkov a povereníctiev.
K napätým vzťahom medzi Čechmi a Slovákmi prispel aj súd s J. Tisom, F. Ďurčanským a A. Machom. V súdnom konaní sa naplno ukázali rozdielne názory a postoje Demokratickej strany a KSČ, ktorá v podstate ovládala súdy i orgány bezpečnosť. Demokrati odmietali popravu Tisa a žiadala o milosť samotného prezidenta Beneša. Tí obhajovali Tisa tým, že by ho poprava mohla postaviť do pozície martýra, vzťah medzi Čechmi a Slovákmi by sa zhoršil, keďže Tiso bol predstaviteľ slovenského nacionalizmu a navyše katolícky duchovný. Do úvahy sa podľa demokratov malo brať aj to, „že Tiso bol predstaviteľ umierneného smeru a tak by nebolo spravodlivé ho potrestať smrťou.“ Vláda však mala záujem Tisa potrestať smrťou. Aby tento rozsudok pražská vláda dosiahla, zasiahla aj do právomoci SNR. Predsedníctvo SNR menovalo za predsedu Národného súdu I. Daxnera. Ten však niekoľkokrát porušil právne predpisy a preto ho predsedníctvo SNR odvolalo. Do tejto veci ale protiprávne zasiahla československá vláda svojim uznesením o ponechaní Daxnera vo funkcii predsedu Národného súdu. Navyše Beneš Tisovi milosť neudelil a poprava bola vykonaná 18. 4. 1947.
Ešte pred samotným prijatím 3. pražskej dohody prebehli na celom území Československa parlamentné voľby. Už v predvolebnej kampani sa ukázalo špecifické postavenie a situácia na Slovensku. Kým v českých krajinách mali komunisti silné postavenie a viac menej sa počítalo s ich úspechom, na Slovensku panovala presne opačná situácia. Tu dominovala Demokratická strana, ktorá navyše uzavrela dohodu s predstaviteľmi politického katolicizmu. To jej zrejme prinieslo úspech. Celoštátne výsledky volieb priniesli víťazstvo KSČ. Na Slovensku však zaujala až druhé miesto za víťaznými slovenskými demokratmi, ktorí získali 62 % hlasov, slovenskí komunisti získali 30 % všetkých hlasov. 3. miesto obsadila so ziskom 4,20 % hlasov Strana Slobody a Strana práce získala 3,11 % všetkých hlasov. Voľby priniesli dve dôležité skutočnosti. Prvou bolo ustanovenie Ústavodarného národného zhromaždenia, ktoré malo prijať novú ústavu Československu v lehote maximálne 2 rokov. Tento zákonodarný orgán bol pod vedením komunistu Antonína Zápotockého. Rozhovory o budúcej podobe ústavy však boli búrlivé a ani jedna strana nebola ochotná zmierniť svoje požiadavky. Najväčšie problémy znamenali rozdielne názory na občianske práva a slobody, národné výbory, postavenie najvyšších štátnych orgánov a problematiku hospodárskeho zriadenia.
Druhou skutočnosťou bola politická kríza na Slovensku, ktorú vyvolali slovenskí komunisti. Tí obviňovali Demokratickú stranu „z protisovietskej agitácie, protisovietskych útokov, zo zneužitia vplyvu rímskokatolíckej hierarchie v prospech demokratov a najmä z rehabilitácie prívržencov zakázanej slovenskej ľudovej strany tým, že ich zaradila do svojej kandidátnej listiny pre parlamentné voľby.“ Vyvrcholenie politickej krízy nastalo v septembri a októbri 1947. Komunistami ovládaná tajná polícia vtedy kompromitovala Demokratickú stranu tým, že ju obvinila z fašisticko – ľudáckeho spiknutia, ktoré údajne tajná polícia odhalila. Demokrati čelili v týchto dvoch mesiacoch rôznym útokom a obvineniam zo strany komunistov a ich prívržencov. Komunisti prostredníctvom tajnej polície obviňovali vedúcich členov Demokratickej strany zo spiknutí prípadne napojenia na protištátne spiknutia. Všetky tieto skutočnosti viedli k tomu, že Demokratická strana bola nútená pod tlakom opustiť nimi získané pozície v národných orgánoch na úkor komunistov.
Po skončení slovenskej politickej krízy KSČ vyvolalo 13. 2. 1948 celoštátnu vládnu krízu. Dôvodom tejto krízy bolo sústavné zneužívanie mocenských zložiek štátu pre vlastné použitie. Prostredníctvom polície boli odstraňovaní nepohodlní politici opozície v Česku i na Slovensku. Takisto do dôležitých funkcií v týchto zložkách menovali iba komunistov, prípadne ich sympatizantov. Tým porušovali koaličné dohody. Tento proces vyvrcholil 20. 2. 1948. V tento deň podalo demisiu 12 ministrov demokratickej, ľudovej a národnosocialistickej strany. Prezident Beneš demisiu prijal a poveril predsedu vlády K. Gottwalda aby vládu doplnil. V novej vláde následne získali väčšinu komunisti. Tí definitívne získali väčšinu v riadení štátu. Na upevnenie svojej novo získanej pozície zavádzali tzv. Akčné výbory Národného frontu, ktoré po februári 1948 uskutočnili politické čistky vo všetkých orgánoch štátnej moci. Boj, ktorí začal medzi československými komunistami a nekomunistami už v roku 1945 na Moskovských rokovaniach sa definitívne skončil. Československo bolo po vládou KSČ ďalších 41 rokov.


3.2 Postavenie Nemcov a Maďarov


Úprava postavenia nemeckej a maďarskej menšiny na území Československa bola upravená v kapitolách 8, 9, 10 a 11 Košického vládneho programu. Obe menšiny boli po vojne perzekvované zo strany štátnych orgánov za to, že sa podieľali na rozbití štátu, boli nástrojom agresívnej politiky nacizmu a fašizmu alebo podporovali režim, ktorý mal za cieľ zničenie Československa a jeho národa. Nemcom sa navyše vytýkali ich tvrdenia o rasovej nadradenosti voči Čechom i Slovákom.
Práva a povinnosti československých Nemcov a Maďarov boli upravené prezidentskými dekrétmi. Tie sa dajú rozdeliť do 3 skupín. 1. skupinu tvorili dekréty trestnoprávne, 2. skupinu vyvlastňovacie dekréty a poslednou skupinou sú dekréty upravujúce štátne občianstvo. Nemeckej menšiny a v menšej miere aj tej maďarskej sa týkal odsun či vyhostenie z krajiny. Celkovo sa menšinám, ich právam a potrestaniu venuje 12 dekrétov a 3 zákony. Na Nemcov a Maďarov sa okrem prezidentských dekrétov vzťahovali aj nariadenia SNR, konkrétne nariadenia č. 4, 33, 44, 50, 57 a 83 všetky z roku 1945. Nimi sa jednak zriaďovali preverovacie komisie, národná správa a ľudové súdy. Nariadenia sa vzťahovali rovnako na Nemcov, Maďarov ako aj na Slovákov, ktorí zradili alebo kolaborovali.
Najdôležitejším prezidentským dekrétom v trestnoprávnej oblasti bol dekrét č. 16/1946 Sb. O potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov a o mimoriadnych ľudových súdoch. Nazýva sa aj veľký retribučný dekrét. § 18 tohto dekrétu určil, že sa vzťahuje na trestné činy spáchané od 21. 5. 1938 až do doby určenej vládnym nariadením, čo bolo do 31. decembra 1946. Rozlišoval zločiny proti štátu, osobám, majetku a aj udavačstvo. Skutkové podstaty jednotlivých zločinov boli vymedzené už v predvojnových zákonoch najmä v zákone na ochranu republiky č. 50/1923 Sb. z. a n. Tento dekrét však zvýšil tresty za najťažšie zločiny s prihliadnutím na ich mimoriadnu neľudskosť v období okupácie a vojny. Preto sa nazýva retribučný. Veľký retribučný dekrét zaviedol za zločin podľa zákona na ochranu republiky trest smrti. Konania s nižšou nebezpečnosťou boli kvalifikovaní ako príprava úkladov, ohrozenia republiky, zrady štátneho tajomstva, vojenskej zrady alebo násilia proti ústavným činiteľom. Za zločin sa považovala aj verejná propagácia fašizmu a nacizmu, schvaľovanie a obhajoba nepriateľskej vlády. § 2 a § 3 tohto dekrétu stanovil trestnú zodpovednosť aj na občanov ČSR za ich členstvo, funkciu a veliteľský post v nacistických a fašistických organizáciách. Dekrét sa vzťahoval aj na neobčanov ČSR, no tí museli individuálne naplniť trestnú zodpovednosť.
V oblasti majetkoprávnych dekrétov majú najväčší význam dekréty prezidenta č. 5/1945 Sb., č. 12/1945 Sb a č. 28/1945 Sb. ktoré však neplatili na území Slovenska. Celého štátu sa týkali dekréty prezidenta č. 27/1945 Sb. a č. 108/1945 Sb. Prvý menovaný dekrét č. 5/1945 O neplatnosti niektorých majetkovo-právnych jednaniach z doby neslobody a o národnej správe majetkových hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a niektorých organizácií a ústavov, zaviedol do československého právneho poriadku inštitút reštitúcie vlastníckych práv a zavedenie národnej správy. § 1 tohto dekrétu stanovil, že reštitúcia sa vzťahovala na obnovu majetkových práv podľa stavu k 29. 9. 1938 a zároveň ustanovil neplatnosť všetkých prevodov majetku a majetkových konaní za podmienky, že boli uzavreté po 29. 9. 1938 pod tlakom okupácie či politickej, rasovej alebo národnej perzekúcie. Podľa § 2 sa národná správa vzťahovala najmä na majetok osôb štátne nespoľahlivých teda najmä Nemcov a Maďarov. Takisto sa však mohla vzťahovať aj na osoby inej národnosti, ktoré vyvíjali protištátnu a protičeskoslovenskú činnosť. § 5 tohto dekrétu zase stanovil, že národná správa sa týka aj právnických osôb, ktoré zámerne slúžili fašistickým a nacistickým účelom alebo nemeckému a maďarskému vedeniu vojny. Konfiškácia mala byť podľa tohto dekrétu určitou formou kompenzácie či reparáciou za vojnové škody spáchané na území ČSR. Výnimka z tohto dekrétu sa vzťahovala na Nemcov a Maďarov, ktorí boli počas vojny antifašisti a zároveň boli roľníkmi, príslušníkmi strednej vrstvy, živnostníkmi či robotníkmi. V takom prípade ich majetok nespadal pod národnú správu prípadne národná správa mohla byť zrušená.
Dôležitým bol nepochybne dekrét prezidenta č. 28/1945 Sb. O osídlení poľnohospodárskej pôdy Nemcov, Maďarov a iných nepriateľov štátu českými, slovenskými a inými slovanskými roľníkmi. Ten upravil podmienky na zisk skonfiškovanej pôdy. Majetok sa vyvlastňoval Nemcom a Maďarom konfiškáciou bez náhrady a bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Dekrét č. 108/1945 Sb. O konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy zase upravil konfiškáciu nepriateľského majetku a založenie Fondu národnej obnovy. Podľa § 1 tohto dekrétu bol v prospech štátu konfiškovaný majetok ktorý patril Nemecku alebo Maďarsku a takisto jeho právnickým osobám. Ďalej na majetok fyzických osôb nemeckej a maďarskej národnosti, majetok zradcov a kolaborantov, ktorí nemuseli byť aktívnymi páchateľmi protištátnych trestných činov, ale stačilo ak sa nepriateľsky správali voči štátu alebo zločincom či zločinom nadržovali.
Prezidentský dekrét č. 33/1945 Sb. O úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej, svojim § 1 upravil štátne občianstvo československých štátnych občanov, ktorí nadobudli nemeckú alebo maďarskú štátnu príslušnosť podľa cudzích predpisov okupačnej moci. Takéto nadobudnutie občianstva muselo byť v čase okupácie svojho štátu dobrovoľné na vlastnú žiadosť, žiadateľ bol národnostne Nemec alebo Maďar no občan ČSR. Deň nadobudnutia nemeckého alebo maďarského občianstva sa považuje podľa tohto dekrétu za deň straty československého štátneho občianstva. Dekrét sa vzťahoval aj na československých občanov nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktorí neprijali štátne občianstvo okupačnej mocnosti. Aj takéto osoby stratili svoje československé štátne občianstvo dňom nadobudnutia účinnosti tohto dekrétu. Strata československého štátneho občianstva sa vzťahovala aj na Čechov a Slovákov, čo definoval § 5 dekrétu č. 33/1945 Sb. Tí sa však museli dobrovoľne prihlásiť za Nemcov alebo Maďarov. Alebo museli v období od mája 1938 do konca vojny byť uchádzačmi o nemecké alebo maďarské občianstvo bez donútenia, nátlaku či osobitnej okolnosti. Čechom a Slovákom na rozdiel od Nemcov a Maďarov stačil iba pokus o zisk takéhoto občianstva, aby stratili československé štátne občianstvo.
Najvýraznejším zásahom do právneho postavenia nemeckej menšiny bolo uskutočnenie ich odsunu. Presný počet odsunutých osôb z povojnového Československa nie je známy. Odhad hovorí, okolo 2 a pol milióna odsunutých Nemcov. Toto číslo sa však nemusí byť presné, keďže na území českých krajín sa nachádzalo množstvo ríšskych Nemcov prípadne Nemcov utekajúcich z Východu pred postupujúcimi Sovietmi. Odsun Nemcov je možné rozdeliť na tri etapy. Prvá etapa prebiehala ešte pred skončením vojny, kedy odhadom opustilo české krajiny okolo 200 tisíc Nemcov, príslušníkov Gestapa, ríšskych Nemcov, nových nemeckých kolonizátorov prípadne rôznych arizátorov. Všetci títo utiekli pred sovietskou armádou a strachom z pomsty. Druhá etapa odsunu prebiehala zo začiatku viac menej neorganizovanie a divoko. Až od jesene 1945 bola organizovaná a prebiehala podľa záverov Postupimskej konferencie. Táto etapa trvala začala hneď po skončení vojny a trvala až do konca januára 1946. Tretia fáza odsunu Nemcov trvala počas celého roku 1946. Odsuny v prvej a najmä v druhej fáze sprevádzali násilnosti páchané z nenávisti a pomsty voči Nemcom. Tretia fáza odsunu už prebiehala v zmysle záverov uznesenia Postupimskej konferencie, kde spojenecké veľmoci povolili odsun Nemcov zo štátov Strednej Európy. Teda excesy, neľudské správanie a zločiny proti Nemcom prestali.
Zatiaľ čo v českých krajinách prebiehali odsuny Nemcov, na území Slovenska sa okrem odsunu Nemcov začala riešiť aj maďarská otázka. Keďže na obyvateľov maďarskej národnosti sa uplatňoval prezidentský dekrét č. 33/1945 Sb. rovnako ako na Nemcov, jednalo sa s nimi ako s nepriateľmi a nie ako s československými občanmi. Prvým výrazným trestom pre maďarskú menšinu na Slovensku bolo nariadenie nútených prác na jeseň 1945, ktoré neskôr prebiehali aj počas rokov 1946 a 1947. Nariadenie nútených prác Maďarov na Slovensku sa odvolávalo na dekrét prezidenta č. 88/1945 Sb. O všeobecnej brannej povinnosti. Výkon verejných prác bol nariaďovaný prednostne nezamestnaným osobám maďarskej národnosti. Zamestnané osoby mali vykonávať tieto práce len so súhlasom svojho zamestnávateľa. Výkon verejných prác sa podľa § 2 tohto dekrétu nevzťahoval na vojenské osoby v činnej službe, vysokoškolských študentov, vojakov, osoby v riadnom učebnom pomere, členov cudzích zastupiteľských úradov a príslušníkov ich rodín alebo tehotné ženy. Okrem výkonu nútených prác na Slovensku boli Maďari deportovaní aj do českých krajov, kde sa po odsunutých Nemcoch Česi stretli s nedostatkom pracovných síl. Takto bolo od novembra 1946 do februára 1947 deportovaných zo Slovenska do Česka okolo 45 tisíc osôb maďarskej národnosti. Výkon nútených prác a deportácie Maďarov zo Slovenska do Česka boli impulzom pre maďarskú vládu, aby navrhla výmenu obyvateľstva medzi Maďarskom a ČSR. Výmena obyvateľstva prebiehala od apríla 1947 do leta 1949. Celkovo bolo vymenených 68 407 Maďarov z juhozápadného Slovenska za 73 273 Slovákov z Maďarska. Ďalších 21 253 osôb maďarskej národnosti bolo vysťahovaných z rôznych dôvodov. Celkovo odišlo zo Slovenska do Maďarska 89 660 osôb maďarskej národnosti.
V súvislosti s Nemcami a Maďarmi žijúcimi na území ČSR je dôležité spomenúť aj vnútornú kolonizáciu. Tá sa uskutočnila na území Slovensku už 25. 5. 1945. Vtedy SNR vydala uznesenie, na základe ktorého sa z vojnou zničených severovýchodných obcí a oblastí sťahovali na južné územie Slovenska slovenskí usadlíci ako aj repatrianti a tzv. dôverníci. Sťahovali sa na opustené územia po Maďaroch, ktorí vykonávali nútené práce v českých krajinách. Maďarom boli navyše na tomto opustenom území skonfiškované pozemky a majetky na základe dekrétu prezidenta č. 108/1945 Sb.
Ďalšími zásahmi do práv a postavenia Maďarov po skončení vojny boli zákazy verejného používania maďarských nápisov, zákaz maďarských nápisov na uliciach, strata úradníckych zamestnaní, nevyplácanie mzdy a ani dôchodkov pre Maďarov. Maďarom boli zatvorené všetky školy, mali zakázané prihlásiť na vysokoškolské štúdium. Nesmeli vydávať vlastné noviny, knihy a dokonca sa nesmeli viesť ani bohoslužby v maďarskom jazyku.


3.3 Podkarpatská Rus


Územie Podkarpatskej Rusi patrilo od roku 1919 až do marca 1939 do štátneho územia ČSR. Marcové udalosti z roku 1939 spôsobili začlenenie Podkarpatskej Rusi do Maďarska. Postup sovietskej armády a oslobodenie územia Podkarpatskej Rusi znamenalo, že od 22. 10. 1944 začal v meste Chust pôsobiť Úrad vládneho delegáta, ktorého poverila výkonom správy československá vláda v Londýne. Úrad pri výkone svojich úloh častokrát narážal na neochotu sovietskych vojenských miest, spolupráca viazla a v mnohých prípadoch napätie medzi čs. orgánom a Sovietmi prerastalo až do nepriateľských prejavov. Na jeseň 1944 navyše prebehli na území Podkarpatskej Rusi voľby do národných výborov, ktoré boli Sovietmi zmanipulované, bola povolená len kandidátka komunistickej strany, spôsob hlasovania bol verejný a manifestačný. V podobnom duchu sa niesol aj 1. zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny v Mukačeve dňa 26. 11. 1944. Ten prijal uznesenie o štátnom zjednotení územia do ZSSR a zvolil Ukrajinskú národnú radu, ktorá bola vrcholným orgánom reprezentujúcim zvrchovanosť územia. Komunisti na podporu tohto uznesenia zmanipulovali na konci roku 1944 podpisovú akciu za pripojenie ich územia k Ukrajine. V dôsledku všetkých týchto akcií bol na prelome rokov 1944 a 1945 nútený opustiť čs. vládny delegát F. Nemec územie Podkarpatskej Rusi. Hoci sa situácia okolo územia Podkarpatskej Rusi definitívne vyriešila až po vojne, tesne pred uskutočnením moskovských rokovaní o Košickom vládnom programe. Prezident Beneš písomne Sovietom oznámil, „že pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR považuje za samozrejmé, no formálny prevod sa uskutoční až po jeho príchode do Prahy.“
Košický vládny program teda okrem ustanovení, ktoré znamenali pre obnovenú ČSR zisk a nápravu, obsahoval aj ustanovenie, ktorým stratila časť svojho územia. Bola ním 7. kapitola. V zmysle tejto kapitoly Československo malo riešiť otázku Podkarpatskej Rusi podľa demokraticky prejavenej vôle karpatsko-ukrajinského ľudu. Okrem toho 29. 6. 1945 podpísala ČSR so ZSSR zmluvu o Zakarpatskej Ukrajine. Hneď v prvom článku tejto zmluvy je stanovené, „začlenenie územia bývalej Podkarpatskej Rusi, v súlade so želaním obyvateľstva tam žijúceho a na základe priateľskej dohody medzi oboma zmluvnými stranami, do štátneho zväzku Ukrajinskej SSR.“ Úpravou niektorých zásad zakotvených v tejto zmluve sa zaoberal 5 článkový protokol, ktorý je súčasťou zmluvy. Protokol riešil úpravu východných hraníc ČSR ako aj právo a spôsob opcie českých a slovenských osôb s trvalým pobytom na území Podkarpatskej Rusi a takisto osôb ukrajinskej a ruskej národnosti s trvalým pobytom na území Slovenska. Územia Podkarpatskej Rusi sa týkal aj ústavný zákon č. 2/1945 Sb. z. a n. O Zakarpatskej Ukrajine a úprave štátnych hraníc so ZSSR, ktorým dočasné Národné zhromaždenie schválilo medzinárodnú zmluvu a protokol o Zakarpatskej Ukrajine ako aj zmenu štátnych hraníc.


3.4 Ďalšie dôsledky Košického vládneho programu


Uplatňovanie ustanovení a zásad nového politického programu sa začalo okamžite po návrate čs. politickej reprezentácie na oslobodené územie. Krátko po skončení 2. svetovej vojny však nastalo vážne porušenie Košického vládneho programu. Na svedomí ho mali komunisti. Tí využili prechodný čas, kým ešte nebolo ustanovené Dočasné národné zhromaždenie. Znárodnili sa banky, priemyselné podniky ako aj poisťovne. Košický vládny program však nepripúšťal znárodnenie alebo poštátnenie. Definoval len „postavenie podnikov pod všeobecné štátne vedenie.“ Fakticky k znárodňovaniu dochádzalo konfiškáciou bez náhrady majiteľovi.
Dôležitým sociálnym opatrením ustanoveným Košickým vládnym programom bola pozemková reforma. Tá sa začala realizovať na Slovensku ešte pred Moskovskými rokovaniami na základe nariadenia SNR č. 4 z 27. 2. 1945. Podobne ako znárodnenie aj pozemková reforma sa začala na zvyšku územia Československa realizovať okamžite po skončení vojny. Jej podstatou bola konfiškácia pôdy. Pozemkovú reformu upravovali jednak nariadenia SNR č. 104/1945 Zb., č. 64/1945 Zb. a napokon aj ústavné dekréty č. 33 zo dňa 2. 8. 1945, č. 12 zo dňa 21. 6. 1945 a č. 108 zo dňa 25. 10. 1945. Vykonávali ju miestne a okresné roľnícke komisie, nedodržujúc zásadu zákazu konfiškácie pôdy s rozlohou menšou než 50 ha. Komunisti si od tejto reformy veľa sľubovali a očakávali príliv volebných hlasov v budúcich voľbách do parlamentu. Úspech však dosiahli len v Česku. Na Slovensku riadilo výkon pozemkovej reformy povereníctvo demokrata Martina Kvetka, kým v Česku viedol reformu minister Ďuriš.
Významným politickým dôsledkom Košického vládneho programu boli parlamentné voľby. Tie sa uskutočnili 26. mája 1946 a patrili k najdôležitejším udalostiam v povojnovom Československu. V nich sa naplno prejavil boj medzi komunistami a nekomunistami, ktorého základy bolo bádať už pri moskovských rokovaniach. Úspech slovenských demokratov v týchto voľbách viedol čs. komunistov teraz už k otvorenému boju proti nim. Samostatné postavenie Slovenska a rovnosť slovenského národa s tým českým v rámci Československa boli minulosťou.


  
Stuka
Unteroffizier



Založen: 09. 08. 2012
Příspěvky: 791
Bydliště: lesy a hory
14046.52 Sigidolar

slovakia.gif
PříspěvekZaslal: 26/4/2014, 12:47  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Práca je rozsiahla a musím ju čítať postupne. Najprv som skočila na časť, ktorá ma v poslednej dobe zaujala, tj. otázka Podkarpatskej Rusi. Konkrétne osoba politika Františka Němca, ktorý bol nútený opustiť Podkarpatskú Rus.

Jeho pôsobenie na Slovensku a vzbudenie určitej nevôle začína asi momentom, keď londýnsky exil vyslal na Slovensko ako svojho delegáta práve jeho. Němec mal ako zástupca exilovej vlády preberať do civilnej správy už Červenou armádou oslobodené územia bývalého Československa. SNR sa však nechcela vzdať svojej moci na Slovensku a odovzdať ho opäť na milosť či nemilosť pražskému centralizmu. Odmietla preto tútorstvo Němcovej vládnej delegácie nad správou povstaleckého Slovenska a odsunula ju iba do pozície prostredníka medzi vládou a SNR, resp. medzi SNR a zahraničím, t. j. Sovietskym zväzom.

Němec sa teda presídlil do Podkarpatskej Rusi. Tu sa dostal do konfliktu so sovietskymi orgánmi a tiež miestnymi zastáncami Sovietov pripravujúcich anexiu tejto oblasti Sovietskym zväzom. Němec bol napokon , spolu s kolegami, vyhostený.

Bližšie informácie k charakteru konfliktov, do ktorých sa Němec v Podkarpatskej Rusi dostal, nemám, ale celkovo mi pripadá či už pre Slovákov alebo Sovietov, ako persona non grata.


 Pohlaví:Žena  OfflineOsobní galerie uživatele StukaZobrazit informace o autoroviOdeslat soukromou zprávu
jarl
Obergefreiter


Věk: 45
Založen: 29. 11. 2011
Příspěvky: 1005
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic
17715.18 Sigidolar

czechrepublic.gif
PříspěvekZaslal: 28/4/2014, 19:07  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Když už se tu probírá Podkarpatská Rus, tak bych rád věděl, jestli nám SSSR nějak nahradil utrpěnou ztrátu. Nejde jenom o státní majetek, ale i o budovy a pozemky vlastněné československými občany.

_________________
Quod licet Iovi, non licet bovi.

Kozoroh Pohlaví:Muž Tygr OfflineOsobní galerie uživatele jarlZobrazit informace o autoroviOdeslat soukromou zprávu
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 29/4/2014, 09:06  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Jarl: http://www.cesky-dialog.net/clanek/590-prisli-vasi-pribuzni-o-majetek-na-byvale-podkarpatske-rusi/

http://zpravy.ihned.cz/c1-56409800-ustavni-soud-deti-maji-narok-na-majetek-rodicu-zanechany-na-podkarpatske-rusi


  
jarl
Obergefreiter


Věk: 45
Založen: 29. 11. 2011
Příspěvky: 1005
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic
17715.18 Sigidolar

czechrepublic.gif
PříspěvekZaslal: 29/4/2014, 18:31  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Díky za odkazy. Jestli jsem to dobře pochopil, tak nám SSSR nějakou finanční kompenzaci poskytl, ale soukromé osoby z ní mnoho nedostaly. Tuším, že jsem o tom, kdysi něco četl. Jestli si dobře vzpomínám, tak se ty kompenzace měly vyplácet někdy v 60. letech.

_________________
Quod licet Iovi, non licet bovi.

Kozoroh Pohlaví:Muž Tygr OfflineOsobní galerie uživatele jarlZobrazit informace o autoroviOdeslat soukromou zprávu
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

75390 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.1859s ][ Queries: 19 (0.0246s) ][ Debug on ]