Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 20/4/2016, 14:25  Předmět:  Boje v Severnej Afrike (1940 - 1943) III. Odpovědět s citátemDolůNahoru

VI. Nastupuje Montgomery


Maršál Rommel bol nútený v septembri 1942 opustiť Afriku, aby sa zotavil v rakúskych Alpách, keďže sa jeho zdravotný stav začal zhoršovať predovšetkým v dôsledku nízkeho krvného tlaku a pečeňovej infekcie. Ešte pred odchodom vypracoval plán obrany, pričom nebral do úvahy rady svojho štábu, že by jednotky Osy nemali byť tak ďaleko od svojich životne dôležitých prístavov. Namiesto toho rozkázal svojim jednotkám sa zakopať, opevniť a čakať čo bude. Spoliehal sa pritom na situáciu pri Stalingrade, kde sa očakávalo nemecké víťazstvo, pričom následný nemecký postup cez Kaukaz by ohrozoval Irán a Stredný Východ, na čo by už museli reagovať Briti a odoslať sem z Egypta jednotky, čím by sa ich sily v Severnej Afrike oslabili a Rommel by mohol zaútočiť.
Velením Armádnej skupiny Afrika bol poverený generál Georg Stumme (zomrel pri El Alameine 24. októbra 1942, pravdepodobne na infarkt, keďže bol známy tým, že mal problémy s vysokým tlakom), ktorý bol do Afriky prevelený priamo z Ruska.
Na druhej strane bojiska držal pevne veliteľské oprate generál Montgomery. Ten sa krátko po svojom menovaní novým veliteľom 8. armády začal prejavovať ako hollywoodska hviezda. Novinári a fotografi boli u neho vítaní (čo bola zmena oproti napríklad Wavellovi), či dokonca chodil medzi jednotlivé jednotky 8. armády, aby sa s nimi stretol a vypočul ich. 3 až 4 dni stačili k tomu, aby Monty zdvihol morálku svojich vojsk a dal zabudnúť na minulé neúspechy. Briti sa pripravovali k ďalšej operácii, boli odhodlaní znovu poraziť Osu a Rommela. Nová ofenzíva mala prebehnúť na jeseň roku 1942. K tomu im malo dopomôcť aj vyše 1000 tankov, medzi nimi napríklad 300 nových amerických tankov Sherman. Spojenci mohutne posilňovali svoje počty a vybavenie (prvýkrát tu nasadili hľadače mín), materiálne ako aj personálne boli na tom o mnoho lepšie než Osa (Nemecká priorita bola stále východná fronta, kde navyše v tomto období prebiehala bitka o Stalingrad). Kým Montgomery mohol do nasledujúcej ofenzívy nasadiť 11 peších divízií, Osa mohla do boja pri El Alameine nasadiť jednu nemeckú, päť talianskych peších divízií a Ramckeho výsadkárov. 90. ľahká divízia a talianska divízia Trieste mali byť v zálohe na severe na pobrežnej ceste. 21. tanková mala operovať na južnom krídle a 15. tanková bola pripravená brániť stredný úsek, hneď za pešiakmi. Navyše, Nemci celú oblasť pred sebou dôkladne zamínovali a spoliehali sa na to (vďaka svojim spravodajcom), že 8. armáda nezaútočí skorej než v novembri. Čo však nebola pravda, ale len šikovná Montyho stratégia, ktorou oklamal nemeckých dešifrantov. Okrem toho Briti využili mnoho lstí a klamstiev, čím zmiatli Nemcov. Napríklad v rámci tzv. Operácie Bertam rozosiali na severe oblasti množstvo starých krabíc, ktoré skryli pod maskovacie siete (pričom ich tam nechali určitú dobu a nič s nimi nerobili, nemenili ich vzhľad). Protivníci si toho všimli, avšak keďže nenasledovala žiadna nemecká odpoveď, Briti začali tieto ignorované body v noci vymieňať za palivo, náboje a jedlo. Alebo postavili falošné potrubie smerujúce na juh, pričom bolo stavané pomalým tempom, čo malo priživiť nemeckú dezinformáciu v tom, že útok nezačne v októbri, ale až v nasledujúcich mesiacoch a bude smerovať práve do južnej časti fronty.
Celá akcia začala 23. októbra 1942 večer. Spojenci spustili masívne ostreľovanie a bombardovanie najsilnejšieho obranného úseku, kam mal smerovať hlavný spojenecký nápor. Celkovo boli tej noci vystrelených 529 tisíc granátov. Do akcie sa zapojila následne pechota ako aj ženisti, ktorí začali čistiť priechody v mínových poliach, ktoré mali byť pre tanky a mali mať šírku okolo 7,3 m. Dĺžka priechodu mala byť 8 km. Okolo 2. hodiny v noci sa cez vyčistený priechod dostali prvých 500 tankov. Avšak do rána sa postup vďaka rôznym okolnostiam spomalil až zastavil. Aj pechota bola pozadu, jej postup bol napríklad na severe úplne zastavený. Skvelý výkon tu údajne podali talianske divízie Pavia, Brescia a výsadkári z divízie Folgore.
24. októbra zomrel generál Stumme, ktorého vozidlo bolo napadnuté počas jeho cesty na frontu. Samotný útok prežil, avšak jeho telo našli neďaleko cesty, pričom nemal na tele žiadne viditeľné zranenia. Na základe jeho problémov s tlakom bolo usúdené, že zomrel na infarkt. Vo velení (než sa vrátil Rommel) ho nahradil generál von Thoma (4. novembra 1942 padol do zajatia). Počas prvých dvoch dní operácie stratil Monty okolo 200 tankov, čo bol počet ktorý mali Nemci na začiatku obrany. Britský postup viazol, mnoho jednotiek sa zaseklo v mínových poliach. Napokon ani čistenie cesty pre tanky nepatrilo k extra rýchlym činnostiam. Rommel (ktorý prišiel na frontu zo svojej dovolenky 25. októbra) nariadil okamžitý protiútok, rozhnevaný tým, že jeho tanky to nespravili samé, kým boli Briti uviaznutí v mínových poliach. Presunul svoje cenné tanky z juhu a naradil útok na severnom útoku. 26. a 27. októbra to vyzeralo, že Spojenci nepostúpia. Vojaci Osy sa zúrivo bránili a odrážali spojenecké útoky, pričom im spôsobovali veľké straty najmä na tankoch. Churchill bol s vývojom operácie nespokojný a zúril. Britský postup viazol a to aj napriek monštruóznym prípravám. Údajne mal prehlásiť, že či je ťažké nájsť generála, ktorý dokáže vyhrať. Zlom predstavuje 28. a 29. október 1942. Navyše v týchto dňoch, boli v Stredozemnom mori potopené tri tankery, ktoré mali Rommelovi priviesť okolo 9 tisíc tún paliva a jeden tisíc tún munície. Rommel tušil koniec. Šance na jeho neúspech sa zvýšili v posledné októbrové dni, kedy jeho jednotky pri zúrivých protiútokoch utrpeli len zbytočné straty na životoch a technike. Okrem toho boli pri Tobrúku potopené ďalšie dve lode s palivom, Tripolino a Ostia, čo znížilo Rommelove šance na efektívne nasadenie tankov v ďalších bojoch.
Rommel bol zatlačený, pričom utrpel straty ktoré si nemohol dovoliť. 2. novembra prebehla pri El Alameine najväčšia tanková bitka v Severnej Afrike. Montgomery nasadil do boja (v rámci operácie Supercharge) okolo 8 stoviek tankov, proti asi 500 tankom (z toho skoro polovica nemeckých), ktoré mala k dispozícii Osa. Britské tanky zvíťazili a 4. novembra 1942, v 12. deň bitky, Rommel usúdil, že nie je nič lepšie než ustúpiť (Rommel chcel ustúpiť už o niečo skôr, avšak musel počkať na Hitlerov súhlas, ktorý mu ústup najprv zakázal. Až 4. novembra mu konečne povolil ústup). Pri ústupe údajne Nemci zabavovali Talianom ich dopravné prostriedky, v dôsledku čoho sa opakovali talianske zajatecké eskapády z jesene a zimy 1940/41, kedy sa Taliani doslova vrhali do britskej náruče (pozn. autora – Je však na mieste dodať, že počas tejto britskej ofenzívy sa talianske jednotky viackrát vyznamenali tým, že preukazovali až mimoriadnu odhodlanosť v boji. Spomenúť je vhodné predovšetkým talianskych výsadkárov z divízie Folgore či vojakov z motorizovanej divízie Trieste a tankistov z divízie Littorio, ktorí bojovali do posledných nábojov a vzdali sa, až keď nemali vodu, jedlo a ani muníciu). Čo sa však už neopakovalo bola situácia z predchádzajúcich britských ofenzív, kedy bol každý britský skok vpred zastavený a premenený na ústup. Montgomery sa tentokrát nehrnul bezhlavo prenasledovať Rommela. Bol rozhodnutý, že tretíkrát už Briti nebudú ustupovať a zvolil opatrnosť, ktorá zrejme súvisela s tým faktom, že Montyho jednotky boli od októbra trvajúcej ofenzívy unavené a trpeli aj množstvom strát, čiže na nejaké okamžité prenasledovanie Rommela nemali ani pomyslenie. Namiesto toho posielal za Rommelom vo veľkom lietadlá, ktoré jeho ustupujúce jednotky bombardovali čo im sily stačili, a obrnené jednotky. Rommel ustupoval na západ, ustúpil najprv do Marsá Matrúh, potom do Sídi al-Barání a napokon aj do Halfájskeho priesmyku. Napriek neustálemu ústupu sa Rommel každý deň zastavil aby bojoval s dotierajúcimi čelnými spojeneckými jednotkami. 11. novembra 1942 bolo hotovo. Nemci boli vyhnaní z Egypta raz a navždy.
Celkové straty tejto tzv. Druhej bitky o El Alamein sú nasledovné. Spojenci stratili okolo 5 tisíc mŕtvych či nezvestných, stratili ďalších takmer 9 tisíc zranených a prišli zhruba o 4 až 5 stoviek tankov. Na strane Osy padlo 9 tisíc mužov. Ďalších 9 tisíc vojakov bolo zranených a okolo 35 tisíc mužov padlo do zajatia. Navyše Osa stratila takmer 500 tankov. Veľké množstvo zajatých má na svedomí Rommelov ústup. Nemeckí a talianski zranení vojaci boli ponechaní na mieste a neustupovalo sa s nimi. Avšak je treba uznať, že napriek zlému zásobovaniu a veľkej spojeneckej prevahe (Briti mali skoro dvakrát toľko mužov, dvakrát toľko tankov a dvakrát toľko diel) dokázali vojská Osa vzdorovať a spôsobovať nepriateľovi veľké straty. Montgomery si tieto straty ale mohol dovoliť, kým vojská Osy boli touto ofenzívou v mnohých prípadoch rozprášené (Tanková divízia Ariete, motorizovaná divízia Trento, 21. tanková divízia mala posledných 9 tankov, Ramckeho brigáda výsadkárov mala 3 motorky a dve vozidlá apod.).
Táto Montyho ofenzíva býva hodnotená ako zlom na africkom bojisku. Spojenci konečne dosiahli víťazstvo, po ktorom už nenasledovali žiadne veľké prehry ako v minulých rokoch. RAF mala absolútnu dominanciu nad nebom a jej lietadlá beztrestne operovali nad rozbitými vojskami Osy. Navyše, ako uviedol Monty, letecká nadvláda mala pre spojeneckých vojakov aj psychologický účinok, ktorý zvyšoval ich morálku.
Rommelov rýchly ústup z Egypta prekvapil samotných Britov. Ako som už spomenul vyššie, ich postup na západ bol opatrný. Pre ďalšie operácie bolo nutné, aby sa spojenecké pešie jednotky zastavili a nabrali dostatok zásob, bez ktorých by bol úspešný postup cez púšť nemožný. Briti rýchlo obnovili železnicu z El Alameinu do pevnosti Capuzzo. Následne 13. novembra znovu dobili Tobrúk a 20. novembra už po 5ty a poslednýkrát v tejto vojne zmenilo majiteľa Benghází. Spojenci týmto získali prístavy, ktoré im umožnili efektívne a hlavne masívne zásobovanie. Zastavenie postupu a následné čakanie na posilnenie viedlo k tomu, že Monty spustil s odpočinutými a doplnenými jednotkami 11. decembra novú ofenzívu pri El Agheile, ktorá skončila 18. decembra tak, že Rommel znovu ustúpil o niečo západnejšie smerom do Tuniska. V druhej polovičke januára 1943 je dobitý Tripolis. Rommel sa zastavil vo februári 1943 v južnom Tunisku na tzv. Marethskej línii. Jeho jednotky stratili od novembra 1942 a v následných ústupoch cez 75 tisíc mužov a 500 tankov.

VII. Slučka sa sťahuje


Presuňme sa na chvíľku do Maroka. Kým Briti vyháňali Rommela z Egypta, na druhej strane Severnej Afriky sa do boja chystali Američania. Tí sa spolu s Britmi vylodili 8. novembra na rôznych severoafrických plážach s cieľom dobiť prístavy Casablanca, Oran a Alžír. Cieľom operácie Torch bolo obsadenie Maroka, Alžírska a Tuniska skorej, než sem príde Rommel a než si tu Osa vybuduje svoje pevnosti. Plánovalo sa aj vylodenie v samotnom Tunise, avšak to spojeneckí plánovači zavrhli ako nereálne, keďže Sicília a jej nemecké letiská boli príliš blízko. Spojenci sa mohli oprieť o pomoc, ktorú im poskytli získaní vichystickí dôstojníci, ktorí svojimi informáciami prípadne neaktivitou pomáhali/či mali pomôcť. Celkovo malo vichystické Francúzsko v danej oblasti k dispozícii asi 125 tisíc vojakov (60 tisíc v Maroku, 15 tisíc v Tunisku a 50 tisíc v Alžírsku), 210 tankov a 500 lietadiel, pričom do boja proti výsadku mohli nasadiť aj množstvo pobrežných batérií. Spojenci proti nim nasadili celkovo 107 tisíc vojakov, pričom 33 tisíc vojakov sa malo vylodiť v Maroku, 39 tisíc v Alžíre a 35 tisíc pri Orane. V spojeneckých štáboch sa predpokladalo, že Francúzi nebudú až takí ochotní bojovať. Samozrejme sa počítalo aj s prípadným francúzskym protibritským cítením, ktoré sa medzi Francúzmi rozšírilo predovšetkým po britskej akcii v Mers el-Kebir v roku 1940. Napriek tomu bolo rozhodnuté, že spojenecké jednotky majú vyvinúť snahu o získanie si Francúzov na svoju stranu, než si ich rozhnevať proti sebe.
8. novembra 1942 Operácia Torch vypukla. Pri Casablance sa vylodili jednotky 2. tankovej, 3. a 9. pešej divízie pod vedením generála Pattona, v Orane 1. pešia a 1. tanková divízia za podpory výsadkárov z 509. výsadkového regimentu. Tejto tzv. Center Task Force velil generál Fredendall. A napokon v Alžíre sa pod vedením britského generála Andersona vylodili britské Commandos oddiely č. 1 a 6, 34. americká pešia a brigáda 78. britskej pešej divízie. A začal boj. Bohužial pre Spojencov sa v Severnej Afrike našli aj takí Francúzi, ktorí ochotne a tvrdo bojovali. V Maroku sa všetko pokazilo už na začiatku, keď Američanom naklonený generál Béthouart neuspel so svojim prevratom, ktorý prekazil iný generál Charles Nogués, verný Petainovej vláde. Francúzske jednotky kládli vyloďujúcim sa Američanom odpor. Casablancu Američania obkľúčili 10. novembra, pričom samotné mesto sa vzdalo hodinu pred očakávaným americkým útokom, pričom v prístave Američania zničili Francúzom 1 krížnik, 6 torpédoborcov a 6 ponoriek. Oran padol 9. novembra po krátkej námornej bitke, kde bola vichystická flotila buď potopená alebo zahnaná späť odkiaľ vyplávala. V Alžíre sa situácia javila najpokojnejšie. Aj vďaka francúzskemu hnutiu odporu tu pobrežné batérie mlčali a ani na plážach tu nikto po vyloďujúcich sa Spojencoch nestrieľal. Iba v alžírskom prístave boli pri vylodení zničené dva britské torpédoborce, ktoré tu stihli vylodiť okolo 250 amerických rangerov. Generál Juin, vojenský veliteľ celého Alžírska kapituloval o 18:00. 10. novembra 1942 následne admirál Francois Darlan, vojenský veliteľ všetkých francúzskych vojsk v Afrike, vydal rozkaz aby Francúzi prestali s odporom a pridali sa na stranu Spojencov. Krátko po tom, čo sa o tomto dozvedel Hitler, začali do Tuniska prúdiť nemecké jednotky. Navyše Hitler rozkázal obsadenie doteraz neokupovaného Vichystického Francúzska.
Tento Darlanov krok je známy ako tzv. Dohoda Eisenhower/Darlan. Tým, že Darlan pristúpil na túto dohodu, Spojenci mu umožnili aby sa menoval tzv. hlavou civilnej vlády pre Severnú a Západnú Afriku 14. novembra 1942 (Darlan pokračoval vo Vichystickej politike, ktorá tu vládla už nejakú dobu, dokonca mal zriaďovať koncentračné tábory pre odbojárov, španielskych republikánov či demokratov). Spojencom bolo novinármi a politikmi vytýkané to, že uzavreli dohodu s Darlanom, ktorý bol známy kolaborant a obdivovateľ Nemecka. Navyše, ani generál De Gaulle nebol nadšený tým, že so svojimi Slobodnými Francúzmi bol odstavený na druhú koľaj a to aj napriek tomu, že jeho podpora medzi civilistami začala po 8. novembri 1942 narastať. Eisenhower to pravdepodobne tak neprežíval. Ten sa predovšetkým obával francúzskeho odporu v oblasti a bol rád, že to takto dopadlo keďže jeho hlavou úlohou bolo bojovať s Nemcami a nie s Francúzmi. Čo však bolo úplne presne za touto udalosťou dodnes nevieme, avšak situácia nabrala pomerne nečakaný spád, dalo by sa povedať, že sa na radosť Spojencov vyriešila sama. Na Štedrý deň roku 1942 bol Darlan v Alžíre zavraždený mladým odbojárom a monarchistom Fernandom Bonnierom de La Chapelle, ktorý “...konal v záujme, oslobodenia Francúzska.“. Jeho odmena bola rýchla, keďže bol už 25. decembra odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 26. decembra.
No ale prejdime radšej k situácii na bojisku. Nemci pochopili, že Spojenci sa týmto vylodením dostali až nebezpečne blízko k obklúčeniu celého DAK (do Tunisu to mali nejakých 800 km na východ). Hitler dal voľnú ruku Kesselringovi, ktorý začal do Tuniska posielať posily letecky alebo cez deň po mori, to aby mohli svoje lode kryť lietadlami (od polovice novembra 1942 do januára 1943 sem Nemci poslali okolo 243 tisíc mužov a vyše 850 tisíc ton zásob). Na začiatku decembra bola v Tunisku z nových nemeckých jednotiek sformovaná von Arnimova 5. Panzerarmee. Spojenci očakávali, že nasledujúci postup do Tuniska nebude trvať viac než pár týždňov. Realita bola taká, že Spojenci svoju jedinečnú šancu na rýchle víťazstvo premrhali. Spojenci ako keby zaspali. Po úspechu operácie Torch sa ich postup spomalil. Alebo len podcenili Nemcov. Tí sa v závode o Tunisko hneď ujali vedenia. Nemci svoje pozície v Tunisku upevnili natoľko, že boje sa tu natiahli až do mája 1943. Avšak príchod von Arnima do Afriky znamenal rozdelenie nemeckého velenia. Rommel už nebol tým jediným mužom vo velení (hoci bol veliteľom tankovej armády Afrika). Bol to vraj Hitlerov pokyn, ktorý chcel týmto odľahčiť Rommelovi. Avšak obaja muži sa častokrát nedokázali zhodnúť, pričom takáto nejednotnosť v ťažkých chvíľach iba oslabovala šance Osy na úspešnú obranu. Rommel bol krátko po svojom odchode z Afriky (9. marca 1943) nahradený vo velení celej Heeresgruppe Afrika práve generálom von Arnimom.
Už od polovice novembra 1942 posielali Nemci svoje nové jednotky hneď do boja, konkrétne na juh a západ Tuniska, čím si do konca roku 1942 zabezpečili svoje územie (Ovládali dva prírodné vstupy do Tuniska, na severe a na juhu pričom medzi nimi sa nachádzali priesmyky, ktoré boli ľahko brániteľné). Francúzske jednotky, ktoré im sprvu stáli v ceste nekládli odpor. Tie čo utiekli/ustúpili na západ boli následne Spojencami vyzbrojené a poslané do boja proti Nemcom. Na konci roku prebehlo ešte niekoľko bitiek ktoré skončili pre Spojencov neúspechom a na niektorých miestach až ústupom. Na konci novembra sa na tejto fronte objavili dokonca nemecké tanky Tiger, ktorých prítomnosť bola cítiť. Napríklad pri Tebourbe stratili počas štyroch dní bojov Spojenci okolo 11 tisíc vojakov, ktorí padli do zajatia a niektoré jednotky (napríklad 11. britská brigáda) boli úplne zničené. Okrem toho Spojenci stratili 134 tankov a 47 lietadiel. Nemci si týmto veľkým víťazstvom zaistili celistvú frontu v Tunisku. Ďalšie operácie prebehli na tomto úseku fronty až v roku 1943. Ako som spomenul v predchádzajúcej kapitole, Rommel stál v tomto čase na Marethskej línii (opevnená línia na hraniciach s Lýbiou). Ten vyrazil 30. januára 1943 do útoku, pričom cieľom jeho obchvatu bolo odrezať a následne zničiť spojenecké jednotky, ktoré sa hrnuli do Tuniska zo západu. Čo čert nechcel, štáb 5. tankovej armády (von Arnimov) však tento plán odmietol.
14. februára 1943 Nemci spustili veľkú ofenzívu s názvom Frühlingswind (jarný vietor). Von Arnimove 4 obrnené skupiny vyrazili na západ a stretli sa s Američanmi, konkrétne s 34. pešou, bojovou skupinou A 1. tankovej divízie a so 168. plukom. Američania utrpeli v bojoch veľké straty a boli nútení ustúpiť. Nemci vo svojej operácii uspeli, dosiahli jej hlavný cieľ tým, že 17. februára dobili Sbeitlu, okolo ktorej chceli vybudovať novú obrannú líniu. Von Arnimova ofenzíva sa však po počiatočných úspechoch zadrhla až bol celý postup zastavený.
Okrem tejto operácie na severnej časti fronty (severozápad Tuniska) prebehla súčasne ešte jedna ofenzíva (na juhozápade Tuniska). Operácia mala krycí názov Morgenluft (ranný vietor), kedy 1. talianska armáda so zvyškami nemeckého DAK postúpila vpred až k spojeneckej línii Dernaia – Kasserine – Gap – Sbiba. Ráno 17. februára sa Rommelove jednotky blížili k priesmyku Kasserine. 19. februára začala bitka, ktorá sa zapísala do dejín americkej armády. Rommel zaútočil na Kasserinský a Sbibský priesmyk. Americká obrana sa pod nemeckými a talianskymi útokmi začala rúcať už druhý deň útoku, 20. februára. Útoky Osy pokračovali aj ďalšie dni, pričom zasádzali americkým jednotkám ťažké údery a spôsobovali ťažké straty. Rommelov postup však zastal 23. februára. Dôvodom bol postup britskej 8. armády, ktorá dosiahla Medenine, vzdialený od Marethskej línie len pár kilometrov. Rommel po porade s Kesselringom odvolal jednotky z útoku a presunul ich práve na Marethskú líniu. Nemci zničili okolo 150 tankov a obrnencov za jediný deň, pričom zajali okolo 2 tisíc amerických vojakov. DAK bol veľkým sústom, pre neskúsené americké jednotky a ich slabo pancierované tanky. Americké jednotky sa od vylodenia na severoafrických plážach vyznačovali veľkým sebavedomím, verili si a očakávali, že Nemcov svojim pochodom vpred poženú preč. Nastalo však kruté vytriezvenie. Postup do Tuniska, prvé neúspechy a predovšetkým náhly Rommelov útok cez Kasserinský priesmyk, ktorý spôsobil jednu z najhorších porážok Američanov v celej vojne bol pre Američanov krutou lekciou. Morálka klesla. Američania si uvedomili, že nemeckí vojaci nie sú žiadne bábovky a že vojna, bude trvať ešte dlho. Navyše, k neúspechu viedla zrejme aj taktika, ktorú americké jednotky nasadili. Bojovali totiž tak, ako Briti pred dvomi rokmi v Západnej púšti. Museli sa poučiť a spamätať. Rommel však nemal dostatok síl na to, aby toto víťazstvo viacej využil, musel sa zastaviť a odísť na iný úsek fronty. Situáciu však chcel rýchlo využiť von Arnim. Ten predpokladal, že americký neúspech pri Kasserine ich donútil oslabiť svoje pozície na severe tým, že na juh, do priesmyku, presunú svoje jednotky. Von Arnim naplánoval operáciu Ochsenkopf, ktorá mala za cieľ dobiť Medjez el Bab, Béju, El Aroussu a Djebel Abiod, čím by nemecké jednotky získali vhodnejšie obranné a oporné body na západnom prístupe k Tunisku. Operácia trvala od 26. februára do 5. marca 1945, kým ju sám von Arnim neodvolal, predovšetkým v dôsledku veľkých strát pechoty a tankov. A čo bolo najhoršie, Nemci stratili aj svoje vzácne tanky Tiger, v počte 19 kusov. Nemci počas operácie dosiahli pár svojich vytýčených cieľov no došiel im však dych a preto sa ich útočné snahy na začiatku marca zastavili. Týmito bojmi situácia v Tunisku na chvíľku utíchla.

VIII. Záverečné dejstvo


Rommel spustil svoju poslednú ofenzívu s krycím názvom Capri 6. marca 1943. Smerovala proti tankovým jednotkám britskej 8. armáde. Bol to boj, ktorému vraj Rommel mohol veliť, ale riadil sa plánom, s ktorým nesúhlasil. Montgomery bol aj s pomocou Ultra dobre informovaný o nemeckých snahách. Monty neponechal nič na náhode a pred svoje postavenie umiestnil množstvo mín, presunul sem čo najviac diel a bližšie k jeho jednotkám boli presunuté lietadlá. Nemci vyrazili ráno 6. marca do útoku. Ich postup bol však takmer zmasakrovaný. Tanky vybuchovali na mínach či boli ničené britskými delami. Nemecké snahy o prisunutie posíl stroskotali na britských lietadlách. Ešte v ten istý deň Rommel zastavil svoju ofenzívu a stiahol svoje poničené jednotky. To bolo záverečné dejstvo slávneho Rommela, bájnej púštnej líšky. Ten 9. marca odišiel z Afriky a už sa do nej nikdy nevrátil.
Spojenci nezaháľali a v druhej polovica marca 1943 obnovili svoj postup. V noci zo 16. na 17. marec spustil Monty operáciu Pugilist, ktorá smerovala proti Marethskej línii. Boje trvali do konca marca, no výsledkom bolo britské víťazstvo. Briti zahnali vojská Osy z tejto línie na novú, 60 km severozápadne vzdialenú líniu Wadi Akarit neďaleko Gabesu. Súčasne s Montyho ofenzívou zaútočili na západe Tuniska aj Američania. Tí zaútočili cez nedávno stratené priesmyky a sériou rýchlych útokov zahnali vojská 10. tankovej divízie do Gabesu, odkiaľ na pomoc 10. tankovej vyrazila 21. tanková nemecká divízia. Spoločnými silami zastavili dotierajúcich Američanov. Avšak postup Montyho jednotiek spôsobil, že Nemci opustili Gabes bez boja a ustupovali na sever, pripojiť sa k 5. tankovej armáde. Nemci sa znovu preskupili a zastavili v horách pri Enfidavile. Osa bola v Tunisku obkľúčená zo všetkých strán (napríklad od 24. marca sa do Tunisu nedostala už žiadna loď), čo znemožnilo vykonať efektívnu evakuáciu. Briti a Američania sa definitívne spojili a boli pripravení na finálny útok proti Ose, s cieľom raz a navždy ju vyhnať zo Severnej Afriky.
Spojenci naplánovali novú a poslednú ofenzívu na 22. apríla 1943, cieľom ktorej bolo dobitie Tunisu. Tí mohli do boja nasadiť 15 anglických a 5 amerických divízií a jeden francúzsky zbor, proti ktorým mal von Arnim 9 nemeckých divízií, tie však boli hlboko pod svojimi tabuľkovými stavmi. Ešte než prebehli samotné boje na pevnine, spojenecké lietadlá a lode mali za úlohu útočiť na nepriateľské lode, smerujúce do Tuniska. Nemcom bolo jasné, že Tunisko už dlho neudržia. Znovu trpeli nedostatkom zásob.
Von Arnim spojeneckú ofenzívu očakával a preto v noci z 20. na 21. apríl jeho jednotky zaútočili na IX. americký zbor. Ich postup sa však zastavil a jediné čo týmto von Arnim dosiahol bolo to, že spojenecká ofenzíva sa posunula o 4 hodiny. To bola labutia pieseň nemeckých jednotiek v Afrike. Spojenci napriek tomuto posunu spustili operáciu 22. apríla 1943. Ich postup na Tunis sa stretol s tvrdým nemeckým odporom, ktorý však nebol nekonečný. 7. mája 1943 dosiahli Spojenci vytúžený Tunis. Odpor Nemcov však pokračoval až do 12. mája, kedy boli porážané posledné kapsy odporu. Popoludní 12. mája ponúkol generál von Arnim kapituláciu svojich jednotiek. 13. mája 1943 na obed sa v Afrike prestalo bojovať. Osa bola konečne porazená. Generál von Arnim sa vzdal s celým svojim štábom a do zajatia poputovalo takmer 250 tisíc mužov (z toho asi 130 tisíc Nemcov). Odhaduje sa, že od talianskeho útoku na Egypt až do mája 1943 (32 mesiacov bojov) stratila Osa v severoafrických bojoch okolo milióna mužov (z toho asi len 40 tisíc padlých alebo nezvestných) a okolo 2500 tankov a množstvo iného vojenského materiálu. Briti stratili vyše 35 tisíc mŕtvych, Američania evidujú 16 a pol tisíca mŕtvych.

KONIEC


  
jarl
Obergefreiter


Věk: 44
Založen: 29. 11. 2011
Příspěvky: 1005
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic
17715.18 Sigidolar

czechrepublic.gif
PříspěvekZaslal: 22/4/2016, 15:47  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Nikdy jsem nepochopil proč Němci, poté co byla vojska Osy v severní Africe obklíčená od východu i západu, začali přes Středozemní moře hromadně přepravovat posily. Dřív Rommel nedostával skoro žádné nové vojáky a nejednou přesunou do severní Afriky skoro 250 000 mužů. Výsledkem byla vojenská katastrofa srovnatelná se Stalingradem.

_________________
Quod licet Iovi, non licet bovi.

Kozoroh Pohlaví:Muž Tygr OfflineOsobní galerie uživatele jarlZobrazit informace o autoroviOdeslat soukromou zprávu
Destroyman
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 22/4/2016, 21:02  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Nóó.. ono to jistou logiku mělo. Hitler to viděl tak, že dokud se budou spojenci plácat někde po poušti, měl sichr, že se nevylodí v Itálii. Že ovšem nesmyslně zakázal evakuaci, když Afrikakorpsu evidentně teklo do bot, to už je jiná. Samozřejmě se můžeme bavit o tom, co by čtvrt miliónu vojáků dokázalo někde jinde (např. u Kurska), ale karty holt byly rozdaný jak byly rozdaný a s tím nic nenaděláme...


  
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

55795 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.1915s ][ Queries: 19 (0.0374s) ][ Debug on ]